Článok pokračuje pod video reklamou
S úsmevom oslovuje okoloidúcich,
nenecháva sa odradiť ani
odmietnutím. Marta Janovicová,
kolportérka regionálnych
novín.
Život sa s ňou nemaznal
Marta Janovicová do Senice
prišla z rodnej Moravy tak, ako
prichádza množstvo iných
mladých žien, ktoré z lásky
vymenia nielen bydlisko, ale aj
republiku. V Hodoníne sa
spoznala so svojím nastávajúcim,
Seničanom, ktorý tam odsluhoval
základnú vojenskú
službu, a keď otehotnela, vydala
sa a nasledovala ho do jeho
mesta.
Manžel pracoval, ona sa starala
o syna, neskôr sa narodil
ešte jeden. Manželovi zamestnávateľ
pridelil trojizbový
podnikový byt a zdalo sa, že
rodina bude žiť tak ako tisícky
ďalších – v relatívnom dostatku
a porozumení. Žiaľ, chlapci
odrástli, nastúpili nedorozumenia,
ktoré skončili rozvodom.
A aby nešťastia nebolo
dosť, zakrátko Marta ostala nezamestnaná.
Pridružili sa aj
existenčné problémy. Prácu sa
jej nepodarilo zohnať a tak žila
zo sociálnej podpory. Aký je to
život, vie si každý asi dobre
predstaviť.
Bytový problém je
gordickým uzlom
Je síce pravda, že Martin manžel
získal podnikový byt, ale
„zabudol“ do neho prihlásiť aj
svoju vtedajšiu manželku. Po
rozvode teda zistila, že nemá
nárok na bytovú náhradu.
Ocitla sa skrátka v situácii,
kedy síce ešte nie je úplne na
ulici, ale môže sa na nej kedykoľvek
ocitnúť, pretože
exmanžel jej zrušil trvalý pobyt.
O tom, či je takýto postup
zákonný alebo nie, by mal rozhodnúť
právnik, s tým sa však
neporadila, pretože nemala na
jeho zaplatenie. Vrátiť na Moravu
k matke sa nemohla. Aj
matkin rodinný život sa rozpadol
a o dcérinu spoločnosť nestála.
A aby toho ešte nebolo
dosť, nevymohla si ani vyrovnanie
bezpodielového spoluvlastníctva
manželov po rozvode.
Bez bytu, bez majetku,
bez perspektívy. A predsa sa po
piatich rokoch našla šanca.
Pekne či škaredo – všetko
jedno
Marta Janovicová sa stala kolportérkou
čisto náhodou. Na
ulici videla mladého chlapca
predávať noviny a dala sa s
ním do reči. Slovo dalo slovo a
na jeho príhovor sa ku kolportovaniu
dostala aj ona.
Začala so svojím neodmysliteľným
batôžkom ponúkať noviny
okoloidúcim a zistila, že
táto práca ju naozaj teší. Hoci –
ako sama hovorí – nie vždy je to
veselé, najmä v zlom počasí. V
daždi a snehovej fujavici je naozaj
hrdinstvo vydržať na ulici
niekoľko hodín a ešte sa pritom
usmievať. Jej zákazníkmi (väčšinou
už stálymi) sú ľudia
strednej a staršej generácie, no
čoraz častejšie sa objavujú aj
mladí ľudia. Tým sa teší najviac.
Bola by rada, keby aj
vlastnou prácou prispela k obľúbenosti
novín medzi novými
čitateľmi. Váži si prácu a tiež
tých, ktorí jej ju dali. Má príjem
a okrem toho nádej, že jej
trampoty s bývaním sa po čase
budú dať vyriešiť.
ANDREAENGELOVÁ
