„Všetko, čo hovorím, je pravda,“
presviedča nás s úsmevom špičkový
jaskyniar, ktorý má za sebou
niekoľko desiatok objavov
doma i v zahraničí. Jeho zážitky
sú ťažko uveriteľné. Podobne
ako expedícia v útrobách venezuelskej
stolovej hory Chimantá
z roku 2005, ktorú zachytil na
film Tepuy aj známy slovenský
dokumentarista a Braňov kamarát
Pavol Barabáš.
„Paľovi sme navrhli, poď s
nami, a sám uvidíš. Ráno vstaneš,
a každý deň bude pre teba
niečím iný. A práve to bolo pre
neho čarovné a motivujúce. Pri
iných expedíciách si človek môže
pripraviť vopred scenár, ale
ako si ho pripraví do takej jaskyne,
ktorá ešte nebola objavená?“
spytuje sa Braňo. „Hovoril
som mu, že možno nič nenájdeme,
a možno nájdeme obrovské
jaskyne. A tak sme ho stále
vláčili so sebou, ako také dieťatko.
Išiel do toho s tým, že vôbec
nevedel, aký film natočí.
Podaril sa mu však asi najlepší
jaskyniarsky film. Nie preto, že
je o nás, ale vnútorne sa nám
páči. Natočil to presne tak, ako
to má byť. Ten film je fantasticky
farebný, napínavý, ale aj drsný
a miestami skoro až depresívny.
Ale aj o tom to jaskynné
prostredie je.“ Slovenskí a českí
jaskyniari zrealizovali do Venezuely
už päť expedícií. „Na každej
výprave sme v inej jaskyni.
Keď ju preskúmame, zdokumentujeme,
už nie je pre nás taká
zaujímavá. Potom prichádzajú
na rad vedci a nakoniec sa dá
uvažovať nad tým, či sa sprístupní
alebo nie a zostane len
ako prírodný fenomén.“
Prvý venezuelský objav
Písal sa rok 2003, keď sa Braňo vo
Venezuele ocitol prvýkrát. Na
stolovej hore Roraima vtedy objavovali
a bádali dnes už najdlhšiu
jaskyňu v kremencových
horninách na svete, ktorú nazvali
Kryštálové oči.
Unikátny nález si všimol aj
Charles Brewer-Carías, ktorého
meno vo Venezuele nie je neznáme.
Juhoamerického prírodovedca
a dobrodruha považujú
za nepochybne najlepšieho
znalca tepuy, ako stolové hory
nazývajú domorodí Indiáni z
kmeňa Pemón. „Je objaviteľom
viacerých nových druhov rastlín
a živočíchov, a aj vo svojom
už takmer dôchodkovom veku je
stále v neuveriteľnej kondícii,“
opisuje trnavský jaskyniar Venezuelčana.
Charles Brewer už
divokou venezuelskou prírodou
sprevádzal mnohých významných
ľudí,medzi nimi napríklad
aj princa Charlesa, či amerických
kongresmanov... Pri jednom
svojom výlete raz spozoroval z
vrtuľníka ohromnú čiernu dieru.
Keď sa neskôr so svojimi
priateľmi vrátil na miesto, zistil,
že ide o jaskyňu. Jaskyňa Charlesa
Brewera sa v súčasnosti považuje
za najpriestrannejšiu na
svete v kremencoch.
Nezabudol ani na dcéry
Venezuelčan poslal v roku 2004
jednému z najuznávanejších
jaskynných fotografov Marekovi
Audymu z Moravy mail s fotografiou
svojej jaskyne a pozval
ich na výpravu.
Braňo neváhal ani chvíľu, Marekovi
dal týždeň na rozmyslenie.
„Nemali sme ešte ani letenky.
Sotva som sa stihol zaočkovať.
Človek to nesmie podceňovať,
keď ide to trópov. Na prípravy
sme mali od momentu pozvania
necelé dva týždne.“ Túžba
bola silnejšia. „Boli sme
siedmi, z toho piati Venezuelčania.
Objavil som tam dokonca
vodopád, ktorý som pomenoval
Cascada de Eslovaquía. Spočiatku
sa mi to zdalo divné, že Venezuelčania
nazývajú jaskynné sály
aj podľa svojich žien a účastníkov
výpravy. Ale keď môže byť
hocijaký vrch nazvaný po niekom,
pomenoval som teda aj ja
to najodľahlejšie, čarovné miestečko
v jaskyni po svojej prvorodenej
dcére. Nazval som ho
Adinkina chodba,“ hovorí
skromne. Po druhej dcérke zase
pomenoval celú jaskyňu.
„Bola taká milá a útulná s hríbikovitou
výzdobou. Volá sa Cueva
Juliana, nech ju má na večné
veky. Určite sa tam raz budú
chcieť obe pozrieť,“ vraví potmehúdsky
Braňo.
Keďbolo skoro po filme...
Ukryté tajomstvo stolových hôr
urobilo svoje. Vášniví jaskyniari
sa o rok do Venezeuly vrátili
opäť. Práve vďaka Charlesovi
Brewerovi, ktorý veľkolepú
expedíciu na Chimantá organizoval.
Okrem Braňa Šmídu a
Mareka Audyho sa jej zúčastnili
aj ďalší Trnavčania, Erik Kapucian,
Marcel Griflík, a s nimi tiež
Marián Majerčák, Zdenko
Hochmuth, Ján Pavlík, Richard
Bouda a ďalší Venezuelčania.
Medzi speleológmi nechýbali
ani vedci. Ich cieľom bolo podrobnejšie
preskúmať Jaskyňu
Charlesa Brewera. V dvadsaťpäť
člennom tíme nechýbal ani Pavol
Barabáš. „Točil tu vôbec prvý
film z prostredia jaskyne. Bolo
to ťažké, najmä pre jeho kameru.
Vtedy si kúpil úplne novú,
len kvôli tejto výprave.
Bola veľmi kvalitná a drahá,
no nešťastne spadol a v tretí deň
výpravy sa mu – rozpolila priam
napoly... Hovorí sa, spadneš,
zlomíš si nohu, ale vajce držíš
stále v ruke. On ju takto držal
tiež, trčali z nej rôzne skrutky a
kábliky. Mysleli sme si, že už je
veru po filme. Paľo sa však večer
schoval do stanu so šróbovákom
a s lepiacou páskou a podarilo sa
mu priam nemožné. Kameru
zlepil. Nakoniec natočil tento
perfektný film,“ teší sa Braňo.
Je to autentický dokument,
ktorý má svoj príbeh. Filmár v
ňom zachytáva všetky pocity,
emócie a neľahké situácie jaskyniarov,
pri ktorých človeku
neraz naskakuje husia koža.
Džungľa odhalila tajomstvá
Braňovi, Marcelovi a Paľovi Barabášovi
sa už na tretí deň podaril
nezvyčajný úlovok. V masíve
hory Chimantá objavili novú obriu
jaskyňu. Nazvali ju Pekelná
diera. „Práve v nej sa odohrali situácie,
pri ktorých už aj Paľo
musel odložiť kameru a pomáhať
mi,“ spomína si Braňo. V
tropickej jaskyni sa totiž priotrávil.
„Jaskynný vchod bol plný
prašivej hliny. Človek v nej bol
až po pás. Strávil som v ňom len
asi 15 minút, to ale stačilo na to,
aby som sa toho prachu poriadne
nadýchal. Drobné mikroorganizmy
sa mi dostali do očí i do
nosa. Cítil som ich všade, ale neriešil
som to,“ hovorí.
Mikroorganizmy však začali
pracovať. „To ma položilo na lopatky.
Skoro som v jaskyni zaspal.
Pud sebazáchovy mi vravel,
aby som vyliezol von.“ Pre
Braňa nastala ťažká noc. Sprevádzali
ju halucinácie, teploty,
hnačky i nevoľnosť. Priznáva si,
že keby vo vchode zotrval ešte o
niečo dlhšie, mohol prísť kľudne
aj o život. „Keď sa tam zrazu
ocitne taký osemdesiatkilový
balík mäsa, chce ho všetko zožrať.
Tie organizmy cítia svoju
jedinečnú príležitosť,“ zašpásuje
si trochu na svoj úkor.
Tažko uveriteľné zážitky
Dobrodružstva bolo viac než
dosť. Džungľa aj tento raz poodhalila
svoje tajomstvá. Rôzne
druhy hadov, obrovské tarantule,
škorpióny či kobylky. To je
len drobný zlomok venezuelskej
prírody. „Čo tam je pavúkov, ako
v tých najlepších hororových
filmoch! Keby som mal tenisovú
raketu, tak sa dajú odbíjať cez
pavučiny. Tarantule obrovské
ako moja ruka,“ vraví dnes s
úsmevom. Jeho kolegovi sa podarilo
spadnúť aj na hada. „Liezol
tam taký čierny mambovitý
had. Paľo to filmoval a vraví mu,
aby podišiel k nemu.
Chlap však neudržal balans a
spadol na hada, ktorý sa pod
ním len tak zvíjal,“ vraví jaskyniar
so samozrejmosťou. Výnimkou
neboli ani prípady s rozodratým
lanom. „Stávalo sa
nám to často. Lano sme kotvili o
kadejaké kríky. Málokto by tomu
veril, že ho udržia... Poriadnych
stromov však na stolových
horách niekde niet. Ideálne by
sa lano ani nemalo dotýkať steny.
Pieskovcová hornina je totiž
ako šmirgeľ. Lezúc hore po lane,
sme zrazu zistili, že je aj na troch
miestach do polovice rozodraté...
Neostávalo nám nič iné,
ako tie miestečka preliezť. Našťastie
sa nikomu nepodarilo
padnúť. A keby aj, spadol by do
mäkkého, veď je to džungľa,“
smeje sa jaskyniar.
Jaskyniari ako bohovia
Pekelná diera je vyvinutá v horninách,
ktoré sú staré takmer
dve miliardy rokov. „Jaskýň je
tu pomerne málo, ale táto bola
úplný zázrak. Také veľké sú len
na Borneu alebo v Číne. Človek v
nej nemá oporný bod. Vidíte len
svoje svetielko, nejakú podlahu,
možno balvany. Nedovideli sme
ani na plafón, ktorý bol 40 metrov
vysoko. Chodba bola v niektorých
miestach široká aj 100
metrov! Tadiaľ by preletelo pomaly
lietadlo... Nevideli sme v
nej steny, celý čas sme šli len v
nekonečnej, príšernej tme,“
opisuje svoje pocity jaskyniar.
„S ľuďmi má ale každá jaskyňa
svoj príbeh a dušu. Keď nafotíte
jaskyňu, je to pekné, ale keď ju
nafilmujete, je to živé.“
Zdá sa, že nadšenci Barabášových
filmov si opäť prídu na svoje.
„Pred rokom sme sa do Venezuely
vrátili pokračovať v objavovaní
jaskýň znovu. Paľo už
chystá ďalší film, ktorý chce nazvať
Matawí – Hora zla. Indiáni
totiž veria, že kto na ňu vylezie,
už sa z nej nevráti. Podľa nich sa
tam chodí umierať. Ak sa ale odtiaľ
vrátite, ste napáchnutí diablami
a zlými duchmi. Tie hory
vyzerajú ako obrovské dosky.
Indiáni ich zvrchu nikdy nevideli.
Keď sme im ich ukázali na
leteckých snímkach, iba žasli.“
S helikoptérou v drobnej indiánskej
osade si pripadali tak
trochu ako Bohovia...
A či sa Braňo ešte plánuje vrátiť
do Venezuely? „Kiež by som
už nemusel! Zabrala mi štyri
mesiace čistého času života,“
usmeje sa. „Ale, stálo to za to.
Najmä, ak človek hľadá stále nové
výzvy. Mojim dlhoročným
snom je zájsť niekedy na Papuu-
Novú Guineu. Nachádzajú sa
tam najťažšie jaskyne na svete.
Sú obrovské a tečú v nich divoké
rieky. Tie človek len tak neprebrodí.“
Dozvedáme sa, že slovenskí
jaskyniari v týchto končinách
ešte nikdy neboli. „Helikoptéra
tam ani nemá kde pristáť.
Papua je úžasne pestrá krajina, a
tá najnaozajstnejšia džungľa,“
dodáva. PETRANAGYOVÁ
