Vianoce boli u nás veselé,“ začína
svoje rozprávanie Rómka
Paulínka Parčiová (74). Aj napriek
tomu, že posledné roky
trávi v domove dôchodcov, na
zvyky spred niekoľkých desaťročí
nezabúda. Ako totiž hovorí:
„Bez Rómov by Vianoce nemali
svoje čaro.“
Hoci keď si mnohí predstavujú
Vianoce v Rómskej rodine ako
veľkolepú oslavu, opak je pravdou.
„My sme boli tí chudobnejší.
Od rána až do večera sme držali
pôst. Potom sme si dali typickú
kapustnicu. Ryba na našom
vianočnom stole ale nikdy
nebola,“ spomína si.
Až po jedle nastala chvíľa, na
ktorú sa všetci niekoľko týždňov
vopred tešili. Neboli to však darčeky.
„Tie sme si nedávali. Neboli
pre nás dôležité. Po večeri sme
sa vždy vo dvojiciach vybrali z
osady do dediny. Spievali sme
nábožné pesničky, nie rómske.
Ľudia sa na nás každý rok tešili.“
Zatiaľ, čo ženy spievali, chlapi v
rodine trávili čas hraním kariet.
S plnou nošou na pleciach
„Keď sme v jednom dome spievali,
v tom druhom už otvárali
dvere,“ vynárajú sa Paulínke
spomienky z detstva.
O tom, že jej spev bol naozaj
výnimočný, svedčilo aj to, že
niekoľko dní pred Vianocami sa
dievčatá hašterili, ktorá s ňou
pôjde spievať. „Akonáhle sme
vchádzali do dediny a ja som
spievala, ľudia kričali: „Už ide
Paulínka, otvárajte dvere!“
Boli to krásne chvíle, plné
kúzla Vianoc. Ako odmenu za
spev si každý odnášal zákusky,
koláče ale aj peniaze. U mnohých
rodín koledníci zasadli aj k
štedrovečernému stolu.„Asi hodinu
pred polnocou sme sa vrátili
z dediny do osady, pričom som
mala plnú nošu všemožných jedál.
Ale aj mamička piekla, mali
sme veľký plech ako stôl a robila
v ňom makovník. Chodila ho
piecť až do pekárne,“ hovorí s
úsmevom.
Plný tanier pred dverami
Vianočná halúzka alebo stromček
sa v rómskych rodinách
zdobil až v Štedrý večer. Nebol
klasický, visel zo stropu na pevnom
povraze. Niektorí hovoria,
že to pre to, aby boli Rómovia
bližšie k nebu. „Mamička potom
rozkrojila jabĺčko, aby sme vedeli,
či budeme v tomto roku zdraví,
alebo nás čaká nejaká choroba.
Až po tomto tradičnom zvyku
sme jedli kapustninu s mäsom.“
Jeden tanier bol v rodine navyše.
Nekládol sa však na stôl,
po večeri ho naplnený jedlom
zaniesla mama pred dvere.
„Spomínali sme si týmto spôsobom
na tých, ktorí už nie sú medzi
nami. Aby vedeli, že na nich
myslíme, preto mali aj oni prestreté,“
približuje Paulínka rómsky
zvyk.
Rómska viera totiž hovorí, že
duša človeka presahuje a existuje
aj po odchode človeka na iný
svet.„Ráno sme všetci vybehli
zvedaví z postele pozrieť sa pred
dvere a tanier bol vždy prázdny.
Verili sme tomu. Tento zvyk sa u
nás traduje veľmi dlho.“
Bachtaľi karačoňa
Rómska rodina sa stretávala
kompletne až deň po Vianociach.
„Vinšovali sme si rómsky – Bachtaľi
karačoňa – štastlivé Vianoce.
V našej osade bolo asi desať rómskych
chalúp. Na Štefana sme
mali Rómsku zábavu. Bola len pre
Rómov s rómskou hudbou a všetci
sme sa na nej zabávali až do rána.“
Niekoľko dní po Vianociach sa
zvesil aj stromček. „Nemávali
sme ho dlho. Keď sme boli ešte
menší veľmi sme sa tešili na salónky,
ktorými bol stromček ozdobený,“
spomína si rómska babička,
ktorej sa oči zrazu zalesknú
detstvom.
Kúzlo rómskych Vianoc postupne
upadá, niektoré zvyky pohltil
čas, iné splynuli s okolitým
svetom. „Kedysi bolo u Rómov cez
sviatky veselšie. To mi teraz veľmi
chýba, hoci, ja som spievať
neprestala a koledovať som chodila
ešte aj keď som sa vydala. Tu v
domove sa ale hanbím.“
BARBORABZDUŠKOVÁ
