Rodičia dnešných školopovinných
detí si ešte spravidla
pamätajú „zlaté spartakiádne“
časy. Cvičili všetci, masovo
a dobrovoľne – nasilu. O
záujem či nezáujem o tento
druh športu sa učitelia telocviku
nestarali. Nácvik bol
povinný a bodka.
Dnes sa síce masovo nenacvičujú
rôzne kreácie s polystyrénovými
tehličkami alebo
mašľami na rúčkach, ale školy
si hľadajú iné, modernejšie
metódy masového zapájania
žiakov do aktivít. Stačí, že to
nazvú projektom, nech je to
čokoľvek. V rámci projektu
deti putujú na cintorín hľadať
pomníky slávnych rodákov
(tí šikovnejší trafia do
knižnice a v teple si potrebné
údaje opíšu z príručky vypracovanej
najmenej pred 20
rokmi...), alebo v rámci ďalšieho
projektu idú večer alebo
nad ránom „pozorovať
lesnú zver“. Mestské deti pozorujú
v parku – dve túlavé
mačky, jedného psa (aj s pánom),
pri troche šťastia vidia
aj poľnú myš. Hlavná vec, že
sa odfajkne zapojenie žiakov
do projektu. Horšie už je, keď
vďaka takémuto odfajkovaniu
musia deti chtiac – nechtiac
zapojiť aj rodičov – kvôli
rozvozu autom na miesto určenia,
zabezpečeniu rôznych
materiálov, ktoré v škole ani
na internete nie sú prístupné
a podobne.
Spartakiádu aspoň cvičil
každý sám – bez rodinných
príslušníkov!(EN)