Tento prípad je už síce v súdnom
archíve, ale ešte nestihol zapadnúť
prachom. Je čerstvý. A zároveň
taký rozsiahly, že môžeme
z neho uverejniť len zlomok.
Figurujú v ňom drogy, krádeže
sakrálnych pamiatok u nás i v
Rakúsku, zlodejské bandy, vydieranie,
policajní informátori,
ale najmä vraždy.
Napriek tomu sa kauza začala
odvíjať už pred viac ako pätnástimi
rokmi, Najvyšší súd v kauze
rozhodol len v máji tohoto roku.
Odsúdený Peter G. sa len nedávno
dožil tridsaťdva rokov. Má
teda pred sebou teoreticky ešte
veľa, veľa rokov života. Všetky
ich prežije za mrežami. Súdy
dokázali, že zobral život trom
ľuďom. Prvou obeťou mal byť jeho
otec. Zavraždil ho ešte ako
pätnásťročný.
Pohľad do minulosti
Otca zastrelil malokalibrovkou
zo zálohy, v záhrade za ich rodinným
domom, skrytý za kurínom.
Pušku ukradol. Bol to svojim
spôsobom husársky kúsok.
Pušku a ďalšie zbrane, s množstvom
munície, mal z vylúpeného
poľovníctva. Dnu sa prebúral
cez strop. Prácne ho prevŕtal,
zvyšok prekopal krompáčom.
Ktovie, ako to všetko z
mesta odvliekol až domov, ale
muničný sklad si urobil pod posteľou.
Telo otca zakopal v pivnici.
Súd prihliadol na to, že podľa
niektorých výpovedí bol otec
domácim tyranom a syn ochraňoval
bezbrannú rodinu. Je ale
aj druhá verzia - otec, ktorý si o
vlámačke do poľovníctva prečítal
v novinách, našiel pod posteľou
zbrojný sklad. A od syna ultimatívne
žiadal vysvetlenie. Ak
vysvetlenie do určitého času
nedá, oznámi to. Skôr ako stihlo
ultimátum vypršať, guľka ho zasiahla
do hlavy. Súd Petrovi, ako
mladistvému, uložil štyri roky.
Aj z toho mu časť odpustili. V
roku 1992 už bol na slobode.
Záhadné zmiznutia
Peter sa do práce akosi nemal.
Skôr mu vyhovovalo doma polihovať,
pozerať sa na televízor,
občas sa prejsť po hore, či potárať
sa s kamarátmi. Len niektorí
ľudia, s ktorými bol v styku, začali
akosi záhadne miznúť.
Prvý sa stratil sedemnásťročný
Vladimír S. Len asi pol roka
po tom, ako sa Peter vrátil z basy.
Bolo to v januári 1995.
Mame povedal, že ide k Petrovi
pozerať video. Viac sa už domov
nevrátil. Peter krútil hlavou,
že o tom, kde môže Vlado
byť, nemá ani potuchy. Po nejakom
čase Vladova matka našla
vo dvore vhodený synov občiansky
preukaz bez fotografie. Niekto
ju vystrihol. Nevedela si to
vysvetliť.
V roku 2002 sa záhadne stratil
tridsaťpäťročný Ľubomír T. zo
susednej dediny. Jeho manželka
vedela, že odišiel autom s Petrom
a jeho bratrancom Vladimírom
G. Ľubomír bol pre políciu
známou firmou. Sedel za vykrádanie
kostolov.
Kamaráti o ňom vedeli, že v
poslednom čase má strach.
Chcel si kúpiť aj pištoľ. A chcel
čosi oznámiť polícii. Čosi o drogách,
v spojitosti s Petrom. Od
júla akoby sa po ňom zľahla zem.
Roky utekali...
Rozbehol to telefonát
Volá sa Stanislava, vtedy žila v
Holandsku a chystala sa na
svadbu. Mala si brať Vladimíra,
Petrovho bratranca. Istý čas
chodila aj s Petrom, ale potom sa
rozišli. Vladimír sa jej páčil.
Páčilo sa jej, ako sa stará o svoju
mladšiu, telesne postihnutú
sestru. A do toho prišiel telefonát
zo Slovenska. Volal Peter.
Jeho hlas znel posmešne: „Blahoželám
ti k brušku!“
Potom sa tón zmenil na výhražný:
„Ak si Vlada zoberieš,
narobím, tebe aj tvojmu budúcemu
decku také problémy, na
aké nezabudneš. Na Vlada viem
toľko, že pôjde na dvanásť rokov
sedieť do basy!“ Zavolala naspäť
Petrovi, ale zodvihol jej neznámy
muž. (Peter, verný svojim
praktikám, sa napichol na susedov
telefón). Spojila sa teda so
svojim nastávajúcim.
Keď si vypočul čo jej Peter povedal,
dostali udalosti rýchly spád.
Termín svadby museli odvolať.
Bledý Vlado zašiel za nádejným
svokrom: „Musím ísť na políciu.
Viem o dvoch vraždách!“
Tajný hrob zadomom
Vladimír začal „spievať“ a odrazu
bolo kadečo jasné. Najprv sa
rozhovoril o zmiznutí Vladimíra
S. z januára 2005. Keď dopozerali
u Petra video, oslovil ho, či
mupomôže Vladimíra zbiť.
Má s ním vraj nejaké nevybavené
účty. Nebol proti. „Peter
doslova vyčíňal,“ vypovedal
Vladimír G. „Vlada udrel asi
dvojmetrovým drúkom do kolena.
Potom vytiahol nôž, motýlik,
a toho chalana dobodal.
Za domom začal kopať jamu.
Mne dal do ruky lopatu, aby som
z jamy vyhadzoval hlinu. Opýtal
som sa ho, prečo to spravil.
Odpovedal: „Aby som nevyšiel z
cviku!“ a smial sa. Peter sa ma
neskôr opýtal: „Dalo sa ti spať?
Neboj sa. Len o tom nikomu nehovor
a všetko spraví čas!“ Veľmi
som sa ho bál, preto som o
tom nikomu nehovoril.“
Vladimír sa rozhovoril aj o Ľubomírovej
vražde z roku 2002:
„Peter mi navrhol, že pôjdeme
za Ľubomírom. Má s ním vraj
nevybavené účty a spolu ho zbijeme.
Ľubomíra sme vzali do
auta a odviezli do hory.
Tam Peter vyhlásil: „Ľubo,
viem o tebe, že si ma bol udať na
polícii, že ťa nútim predávať
drogy!“ Na Ľubovi bolo vidieť, že
má strach. Vyhováral sa, že on
nie, že na polícii bola jeho žena.
Peter ho bil, kopal, zastrašoval
ho nožom. Ľubo kričal, nariekal,
prosil.
Peter ho raz nožom pichol do
stehna a vyhrážal sa, že ak bude
kričať, dostane ešte väčšiu bitku.
Chcel od Ľuba, aby mu presne
povedal, o čom vypovedal na
polícii o predaji drog. Potom mu
prikázal, aby išiel na políciu a
povedal , že si to všetko len vymyslel.
Hneď dodal, že ideme na
chatu, kde si všetko s Ľubom vysvetlia.
Ľuba nechal ísť pred sebou.
Zrazu vytiahol revolver a
dvakrát vystrelil.“ Zavraždeného
najprv zakryli konármi, neskôr
sa vrátili a zakopali ho.
Útek do Poľska a súd
Policajti Petra doma nenašli.
Všimol si autá a ušiel cez záhradu.
Z kopca sa pozeral, ako ho
hľadajú. Potom sa vybral cez hory,
hore popri Hrone, na sever.
Polícii ušiel. Na celom Horehroní,
na dverách pohostinstiev i
obchodov, sa objavili plagátiky s
jeho fotografiou. Oznamovali, že
Peter G. je na úteku, je nebezpečný
a asi ozbrojený.
Našli ho v Poľsku. Ale nebolo
to až také jednoduché. Predstavil
sa rodným menom svojej
matky a keď ho Poliaci chceli
vydať, slovenské orgány nechceli
uveriť, že je Slovákom...
Až keď ho prelustrovali, zistili
s kým majú do činenia. Peter G.
na hlavnom pojednávaní trval
na svojej nevine. Obhajoval sa
zubami - nechtami.
Snažil sa vyvrátiť každý dôkaz.
Nepripustil si ani najmenší
diel viny. No a snažil sa čím viac
namočiť svojho bratranca, ktorý
o vraždách vedel a roky o nich
čušal. Vladimírovu vraždu poprel
úplne a keď prišla na dokazovanie
vražda Ľubomíra, vyhlásil,
že sedel v aute a s Ľubom sa
bavil jeho bratranec.
A vôbec, je to pekný vtáčik - v
Rakúsku si kúpil pušku a od neho,
Petra, chcel aby zastrelil zo
zálohy aj jeho otca. Súd po zvážení
všetkých dôkazov vyhlásil
rozsudok: „Vinný podľa obžaloby!“
RADO VRBOVSKÝ
