Ako vznikla naša obec
Za dlhých zimných večerov, keď
ešte nebola televízia, naši starí
pradedovia rozprávali našim
dedkom a babkám rôzne príbehy,
povesti a rozprávky. Raz,
keď vypadol elektrický prúd,
náš nebohý dedko rozprával o
tom, ako vlastne vznikla naša
obec.
Bolo to po roku 1300. V tom
čase bola Skalica už kráľovským
mestom. Ohradená bola
širokými hradbami a v jej širokom
aj kopcovitom okolí pásli
pastieri voly, kravy a iný statok.
Bol medzi nimi aj mladý, nie
príliš vysoký pastiet Radovan.
Jeho bratia a sestry ho ako najmladšieho
a najmenšieho volali
Radoš. Bol zakríknutý a vždy
sa zdržiaval v ústraní. Keď bol
jeho otec na smrteľnej posteli,
rozdelil majetok medzi svojich
6 detí. Radošovi sa ušli 3 ovečky.
No keďže nemal žiadnu pastvinu,
bolo mu ťažké tieto ovečky
napásť a tak stále hútal, ako by
dajakú pastvinu získal.
Raz v meste sa stretol s istým
kupcom, ktorý prišiel z
tiež kráľovského mesta Trnava.
Ten mu povedal, že pocestní
na ceste z Trnavy do Skalice
nemajú kde prenocovať a že za
kopcami za skalicou sú pasienky,
ktoré nik neobhospodaruje.
Ta sa Radoš so svojím malým
stádom vybral hľadať nový domov.
Bratia sa mu síce smiali,
ale zaželali mu šťastnú cestu.
Keďže sa nechcel usadiť ďaleko
od mesta, vybral si údolie medzi
kopcami pri malej riečke,
kde bola rovina aj kopce. Postavil
si kolibu aj košiar. Po čase
zistil, že je neďaleko románska
kaplnka, ktorú sem chodia
udržiavať Františkánski mnísi
zo Skalice. Jeden z nich tu z
času na čas prespával. Radoš
mu dal sem-tam ovocie, mlieko
a syr. Raz si v meste vybral
jedno dievča za ženu, pomaly
rozširoval svoje stádo. Tak sa k
nemu pridalo viac a viac ľudí,
až tu vznikla osada, kde žilo
okolo 100 ľudí. Malú kaplnku
za pomoci mníchov prestavali
na malý kostolík. Keď Radoš
zomrel, jeden pastier navrhol
ich spoločenstvu, aby sa osada
volala po prvom pastierovi Radošovi
a tak keďže mal ovce, daj
jej názov Radoš-ovce.
Či je to pravda či povesť, náš
dedko nevedel. Jedno je ale
pravda, malá riečka, zostatky
románskej kaplnky a názov
našej obce tu sú. Ako to bolo, je
jedno. Je tu pekne a nám sa tu
dobre žije.
PATRÍCIA KUCEJOVÁ 6. A
Vážení rodičia, milí žiaci,
som rád, že mám možnosť prihovoriť
sa k vám trocha iným
spôsobom ako v škole. Na ZŠ v
Radošovciach som riaditeľom
už štvrtý rok a veľmi vítam
možnosť prihovoriť sa prostredníctvom
týchto regionálnych
novín všetkým našim
súčasným i bývalým žiakom a
prirodzene aj ich rodičom.
V učiteľských službách som
už pekných pár rôčkov, svoje
skúsenosti učiteľa i vedúceho
pracovníka som zbieral na niekoľkých
školách Záhoria. Som
veľmi rád, že tu v Radošovciach
som stretol deti slušné, rodičmi
zodpovedne vychované a
predovšetkým veľmi pracovité,
čoho dôkazom je aj vynikajúce
umiestnenie našich deviatakov
v minulom školskom roku
v monitore 9. ročníkov, ktorí
získali 1. miesto zo všetkých
základných škôl v okrese Skalica.
Tým urobili radosť nielen
mne a vyučujúcim, ale predovšetkým
sebe a svojim rodičom.
Že sú naše deti aj veľmi tvorivé,
to dokazujú svojou kvalitnou
účasťou na početných
školských akciách, výročiach
a sviatkoch, ale aj výbornou
reprezentáciou v mnohých
vedomostných, talentových či
umeleckých súťažiach.
Dôkazom tvorivosti našich
detí je aj výber tu uverejnených
prác z ich vlastnej tvorby, ktoré
vznikli na hodinách slovenského
jazyka a výtvarnej výchovy.
Verím, že tieto pekné práce si
s radosťou prečítajú nielen žiaci
našej školy a ich rodičia, ale
aj všetci čitatelia týchto novín,
a že sa zároveň stanú podnetom
a inšpiráciou aj pre žiakov
ďalších škôl v regióne Záhoria.
ĽUBOMÍR ZELENKA,
RIADITEĽ ŠKOLY
Strašidelný príbeh
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden
strašidelný hrad. Žilo tam
hrozne veľa strašidiel. Nasťahovala
sa tam jedna rodina. Jeden
syn, jedna dcéra, jeden otec
a jedna mama. Keď ich zbadali,
začali sa radovať a hneď sa začali
hádať, kto koho postraší.
Najmladšie strašidlo bolo lenivé
a nechcelo sa mu strašiť. Ale
keď sa dopočulo o tejto rodine,
rozhodlo sa ich večer postrašiť.
Strašenie sa začalo o polnoci.
Rodina sa na smrť vyľakala.
Chceli ihneď opustiť hrad. Ale
strašidlá pozavierali všetky
brány a rodina sa nemohla dostať
von. Až keď ráno strašidlá
spali, potajomky odišla rodina
do odišla rodina do druhého
hradu. Ale aj tam boli ďalšie
bytosti. Tie boli oveľa horšie a
prefíkanejšie ako tie predtým.
Syn sa išiel napiť do kuchyne.
A tam bola jedna ježibaba a tá
ho nechcela pustiť. Zavolala si
k sebe rodičov s dcérou. A takto
im vraví: „Pustím vášho syna,
iba ak si so mnou dáte čaj. Rodičia
súhlasili, lebo si mysleli, že
ježibaba je dobrá a milá. Ibaže
ježibaba bola prefíkaná. Čarami
zamkla dvere a vysmiala sa
im. Bola to najhoršia ježibaba
na celom svete a povedala, že
ich všetkých zje k obedu. Už ich
chcela dávať piecť, ale prišiel
najmocnejší čarodej a starú ježibabu
hodil do pece namiesto
nich. Potom sa rodina rozhodla,
že nebudú bývať v hradoch, ale
si postavia vlastný dom. V ňom
neboli žiadne strašidlá ani ježibaba
a rodina žila spokojne,
kým nezomrela.
MICHAELA ŠTEPANOVSKÁ 3. B
Povesť o dedine Oreské
Kedysi dávno, keď ľudia boli ešte
chudobní a pestovali si všetky
potraviny, žil jeden mládenec
menom Tomáš.
Nemali tam veľmi úrodnú
pôdu a tak zobral semienka a
vybral sa do sveta. Putoval dlho,
až prišiel do jednej veľmi maličkej
dedinky bez názvu, kde
pestovali orechy. Veľmi sa mu
tam zapáčilo a tak si tam postavil
chalúpku. Zasadil si pri nej
semienka. Len orechy si zasadil
ďalej od svojej chalúpky, tam,
kde ich sadili všetci dedinčania.
Pri orechoch sa mu veľmi
zapáčilo a tak tam chodieval
každý deň. Raz si tam všimol
jedného vtáka, ktorý každý deň
sedával na tom istom mieste,
na tom istom strome, v tú istú
hodinu. Na toho vtáka sa Tomáš
chodieval pozerať každý
deň, až si Tomáša všimol aj ten
vták.. Prišiel k nemu a hovoril
mu: „Ak ma zachrániš, pozveš
k sebe domov a budem sa môcť
najesť z tvojho jedla a spať na
tvojej posteli a ty sa vyspíš na
zemi, splním ti jedno želanie.“
Tomáš to urobil a potom vtákovi
prezradil svoje želanie: „Prosil
by som si ženu, s ktorou sa
môžem oženiť.“ Vtom sa vták
premenil na krásnu dievčinu,
ktorú si Tomáš vzal.
Od tej doby sa volá dedinka
podľa orecha Oreské a znakom
je strom orech, na ktorom je
vták a v zobáku má oriešok.
ALEXANDRA BEDERKOVÁ 6. A
Myška a pyšný zajac
Bol raz jeden pyšný zajac,
volali ho všade pajác.
Žili tam aj myška pekná
večne v skrýši schovaná.
Stretli sa raz obidvaja,
že si hneď aj zasúťažia
Zajac vraví súťaž dáku,
kto najvyššie vyskočí, takú.
Zajac hneď aj prvý skočí,
tam kde sa vrch Zubor týči.
Myška za ním druhá skáče,
nevskočí, potom plače.
O chvíľu i myška vraví,
kto z nás však aj toto spraví ?
Kto bude skôr na tom brehu
vyhrá aj tú súťaž celú.
Myška sa hneď do behu dá,
no zajac sa potkne a uť k zemi
padá
Tak tú druhú súťaž vyhrá
malá myška, čo nie je pyšná.
Súťaž je uť jedna, jedna
situácia je však biedna.
Jednu súťaž obaja vymyslia,
kto z nich viacej zapíska.
Prvý ide opäť zajac,
čo mu všade vravia pajác.
On však píska celkom dobre,
myška to hneď rýchlo poprie.
Stiahne rúčku do vrecka
a lepšie ako zajac zapíska.
Bola to však píšťalka,
malá ako fialka.
A tak celú súťaž vyhrá
malé zviera menom myška.
A zvieratká, čo to videli
si vtedy hneď povedali.
Keď budeš pyšný ako zajac
budú ti hovoriť pajác.
A to všetko preto,lebo pyšný
človek vyhrať chce to.
ALEXANDRA BEDERKOVÁ 6. A
O čarovnej škole
Bola raz jedna škola. Ale nie
obyčajná. Bola to škola čarov
a kúziel. V nej sa učili strašidlá
a duchovia. Chodbami chodili
čarodejnice a černokňažníci.
Chodba bola veľmi, ale veľmi
strašidelná. V tej chodbe bola
veľká tma a veľa pavučín.
V triedach sa učili čarovať,
kúzliť a kúzelné odvary variť.
Mali tam aj obranu proti čiernej
mágii. Jednej čarodejnici
sa však vôbec nič nedarilo.
Volala sa Berta. Práve malo
byť v škole veľké čarodejnícke
predstavenie. Berta zrazu
zakričala. „Moja čarovná palička
zmizla! Už som ju všade
hľadala.“ „Ojój!“ ľutuje ju pani
učiteľka Metlová. „Vieš predsa,
že čarodejnica bez kúzelnej
paličky nie je čarodejnica.“
Berta bola veľmi smutná. Veď
bez paličky nemôže čarovať.
„Ako teraz vystúpim?“ plakala
malá Berta. „A pritom som tak
dlho cvičila a krásne mi to išlo.
Jáj !!“ Vtom dostala nápad:
„Pohľadám v kabinete pani
Metlovej kúzelnícku knihu a
potom to správne zaklínadlo a
moja kúzelná palička bude za
sekundu späť.!“ Berta sa teda
nenápadne vkradla do kabinetu
pani Metlovej. Keď konečne
našla to správne zaklínadlo,
tíško ho zamrmlala. A ešte k
tomu pár pohybov rúk a šup.
To, čo hľadám nech je hneď tu.
A na písacom stole stojí malé
kozliatko, ktoré hlasno mečalo,
rozosmiala sa. „Vari sa ti
hádam niečo nepodarilo ?“ Povedala
to správne zaklínadlo a
puf ! Namiesto kozliatka leží
na stole Bertina palička. „Máš
šťastie, že sa nestalo niečo
strašné, vieš, takéto zaklínadlá
pre dospelých môžu byť pre
deti veľmi nebezpečné !“ Ako
poďakovanie Berta vyčarovala
pani Metlovej kyticu nádherných
ruží!
KLÁRA KUDLÁČOVÁ 6. A