Slovenská národná galéria
v Bratislave v súčasnosti
realizuje vynikajúci
výstavný a textový projekt
– dokumentárnu fotografiu,
ktorá návštevníkom
približuje život na Slovensku
v ťažkých časoch tzv. normalizácie,
teda od okupácie
Československa vojskami
Varšavskej zmluvy v auguste
1968 až po Nežnú revolúciu
v novembri 1989.
Slávnostného otvorenia výstavy
v utorok 30. októbra sa zúčastnili
desiatky vystavujúcich autorov,
odborníkov, teoretikov i priateľov
fotografie. Z obrovského množstva
fotografií z celého Slovenska vybrala
Petra Hanáková, ktorá pôsobí
na Katedre o umení na FTF VŠMU
a na Inštitúte umenia a vedy SAV
a Aurel Hrabušinský, od roku
1996 kurátor Zbierky fotografie a
nových médií v SNG, reprodukcie
od osemdesiatich fotografov
– profesionálov, neprofesionálov, i
takých, ktorí sa profesionálmi stali
až neskôr. Spomedzi nich sa tu
prezentuje aj deväť fotografov zo
Záhoria: spoluzakladateľ senického
fotoklubu RETINA Ján Náhlik
a jeho žiaci Viliam Selko, Ondrej
Šimek a Martin Kálka, profesionáli
Stano Pekár a Fero Tomík i z nášho
regiónu pochádzajúci Ladislav
Matušovich, Helena Imrichová a
Jozef Ort-Šnep.
Výstava i katalóg k nej sú
členené podľa niekoľkých tematických
okruhov, v ktorých sú
spojené práce autorov rôznych
štýlov a charakteristických znakov.
Vo väčšine tematických súborov
sú zastúpení aj niektorí zo
spomínaných deviatich fotografov.
V prvom tematickom súbore
„Obrazy strateného sveta“ zachytávajúcom
svet slovenskej dediny
70-tych rokov nenávratne
odchádzajúci z nášho života tu
prezentuje Ladislav Matušovich
snímkou „Naše babičky“ z cyklu
„Doba, v ktorej žijeme“ (1973). Povinná
účasť na „významných
udalostiach“ organizovaných
podľa socialistického kalendára,
kde sa ľudia celkom prirodzene
a reálne združovali a dodnes ich
spájajú nezabudnuteľné zážitky,
dokumentuje v rámci tematického
súboru „Verejné rituály“
- podsúbore „1. máj – človek podtribúnový“
Stano Pekár snímkou
„Deň po“ (1981) a Jozef Ort-Šnep
snímkou „Bude ako nebolo...“
(1973 -1978). Fotografie Fera Tomíka
v súbore zase ukazujú tú druhú,
nespolitizovanú tvár sviatočných
udalostí v každodennom živote:
„Púte“ (1971) a „Oravská svadba I
– IV“ (1970 – 1971).
Z obdobia studenej vojny naplnenom
pocitmi ohrozenia a
strachu sa v tematickom súbore
„Sociálne telo“ stretávame so sériou
fotografií „Podivný karneval“
(1973 – 1974) od Viliama Selka. Kurátor
Aurel Hrabušický vo svojej obsiahlej
štúdii v katalógu k výstave
v tejto súvislosti píše: „Osobitým
spôsobom priblížil atmosféru
studenej vojny Viliam Selko ...
Fotografoval malé deti v škole,
ako si nacvičujú nasadzovanie
plynových masiek. Názov súboru
vystihuje podvojný význam, ktorý
v sebe nesie táto hra na vojnu“.
Petra Hanáková nám zase v
odbornom texte ku kapitole „Socialistický
konzum“ pripomína
skutočnosti verne zachytené v
dokumentárnej fotografii – stratu
času a stresy spotrebiteľa pri
zháňaní nedostatkového tovaru
ale i nevyhnutnú svojpomocnú
tvorivosť šikovných rúk. Také sú
panoramatické fotografie Jána
Náhlika v cykle „Trnavský jarmok“
(1972 – 1973) i série záberov „Strelnice“
(1983) či „Na trhu“ (1982)
od Stana Pekára. Stano Pekár je
zastúpený aj v tematickom súbore
„Panelová normalizácia“ ukazujúcom
smutné, nevľúdne panelové
sídliská. Životné prostredie
zachytené na jeho snímke „Sídlisko“
(1979) poznačilo každodenný
život tisícok rodín, ich uzatváranie
sa medzi steny bytov, preč od
šedivej jednotvárnosti a uniformity
vonkajšku. Únik do rodiny, do
súkromia je podrobne rozvinutý
v ďalšom súbore fotografických
dokumentov nazvanom „Súkromie“.
V ňom nachádzame nádherné
fotografie dokumentujúce
odvekú ľudskú potrebu blízkosti,
spolupatričnosti, súdržnosti, ako o
tom svedčí i snímka Unínčana Ladislava
Matušovicha „Pod ochranou“
(1969).
Život mladých ľudí (súbor
„Mládež“) v škole, v internátoch a
ubytovniach i vo voľnom čase dokumentuje
tvorba Stana Pekára
– „Ubytovňa“ (1975), „Fotografie
na želanie“ (1975), „Dievčatá od
Rudavy“ (1976) a „Diskotéka“ (1977),
Martina Kálku „Spolužiaci I – IV“
(okolo r. 1975), Heleny Imrichovej
„Po víťaznom zápase“ (1989).
Mnohých fotografov osobitne
zaujali témy staroby, choroby,
opustenosti človeka. Výber z nich
sa na výstave i v katalógu predstavuje
pod názvom „Odložení ľudia“.
Priam symbolická je úvodná fotografia
„Otec“ (1979) od Fera Tomíka
i snímka Stana Pekára „Klub
dôchodcov“ (1977 – 1978).
Tematický súbor „Sociografický
portrét“ zaznamenáva okamihy
človeka v jeho súkromí a pracovnom
prostredí a zastúpený je v
ňom Stano Pekár dokumentmi
„Stretnutie štyridsiatnikov“
(1978).
Záverečná kapitola výstavy a
katalógu nesie názov „Otváranie
železnej opony“. Uvádza ju snímka
Heleny Imrichovej „Zátarasy“
(1989), ktorá tu má aj dokument
„Míting I – II“ (1989). Osobitný
cyklus tu má Ondrej Šimek, ktorý
ho vytvoril zo záberov urobených
30. decembra 1989. Kurátor Aurel
Hrabušický o ňom píše: „Fotografoval
zástup ľudí pochodujúcich
vidieckou zimnou krajinou bez
snehu smerom k Moravskému
Sv. Jánu, kde bol prievoz, širokoďaleko
jediný spojovací bod medzi
dvoma štátmi, ktoré dovtedy delila
železná opona. Na poslednom
zábere slávnosti, kde nechýbali
ani krojované skupiny, sa objavuje
sám autor s prstami, vztýčenými
na znak víťazstva“.
Výstavu „Stratený čas?“ treba
jednoducho vidieť. Mnohí z nás,
ktorí sme onen čas žili a ktorí si
naň zvykneme s pozitívnym sentimentom
spomínať (veď to bol
čas našej mladosti – a okrem toho
aj on mal isté neodškriepiteľné
kladné stránky) ho tu vidíme,
preciťujeme, prežívame po
novom, dnešnými očami. A pre ponovembrové
generácie je výstava
a katalóg k nej bohatým zdrojom
poznania života ich rodičov a
starých rodičov, jedného úseku
našich národných dejín. Využime
preto príležitosť a v Mesiaci fotografie
– novembri si pri prehliadke
fotovýstav v našom hlavnom
meste rezervujeme zopár hodín
aj pre tento úžasný fotografický
dokument v Slovenskej národnej
galérii.
PHDR. JÚLIA LAUKOVÁ
