Naša Nežná dievčina má teda
osemnásť a – nič! Zostáva na
ocot, vzbudzuje podozrenie, že
je poctivá, nuž ju dnes nik nechce
a ani iným neponúka. Akoby
nám ju sem exportovali z revolučnejšej
Prahy, akoby nebola
našou vlastnou skúsenosťou,
len sprostredkovanou.
Zdá, že náš čas ešte nedozrel.
Veď diskutujeme zriedkakedy a
k veciam verejným sa nevyjadrujeme
v rozsahu, aký predpokladá
istá občianska zrelosť. Politickým
a ekonomickým dobrodruhom
je teda u nás sveta žiť!
Ivan Vyskočil by povedal: „Takový
nikdo, má se jako někdo a
žije si jako nic.“
Idey, obchody a „obchody”
Keď sa tak obzerám späť, napadá
mi, že tú nebývalú energiu, ktorú
priniesol November 89, sme
dostatočne nevyužili. A medzičasom
sa načisto minula, akoby
odkazom Novembra bolo: zabudnite!
Sily investujeme inak: pretekáme
sa v stavbe biznis centier a
mrakodrapov na meter štvorcový,
super mega hyper obchodných
centier, likvidujeme kníhkupectvá,
antikvariáty, rušíme
kiná (v 35-tisícovej bratislavskej
mestskej štvrti Karlova Ves nie
je ani jedno!) a hovkáme si v diktatúre
zbulvarizovaných médií a
je nám ukradnutá buldozerizácia
krajiny mojsejizmom.
Všetko súvisí so všetkým a v
tomto prípade s tým, že na reprezentáciu
krajiny prostredníctvom
kultúry a umenia naše
vlády vyčleňujú hanebné promile
z HDP. Nečudo, že už v Kittsee
či Hodoníne o nás ani nechyrujú.
Západná Európa registruje
skôr Slovinsko, Maďarsko alebo
Litvu, Lotyšsko a Estónsko, čiže
krajiny, v ktorých už dávno pochopili,
že investície do kultúry
a gastroturistiky sa časom
mnohonásobne vrátia. Niet času
na stmeľujúci program, na duchovnú
víziu krajiny. Tá teda visí
v akomsi vzduchoprázdne,
odkázaná na ďalší koniec funkčného
obdobia jednej vlády,
zmietaná nástupom ďalšej, po
ktorom vždy nasleduje zemetrasenie
na všetkých úrovniach
štátnej správy.
Happening a vlastný odkaz
novembra
Dnes si vravím, že v Novembri
89 to na Slovensku bol skôr happening,
než revolúcia.
Do ulíc som vtedy vyšiel zamatovo,
s mladučkými adeptmi
umeleckých žánrov, s ekológmi.
A cudne som klopil zrak pred
možnosťou podieľať sa na novom
rozložení politickej moci v
meste. Ba nemal som ani dosť
guráže, aby som vstúpil do sveta
regionálnych médií. Dnes sa
nad tým usmievam. Aj nad tým,
ako jeden z prvých lídrov nášho
OF (v Senici sme v prvých revolučných
dňoch nezaložili VPN
(Verejnosť proti násiliu), ale Občianske
fórum!) sa pre istotu
hodil na „péenku“, keď predsa
len začalo íst do tuhého.
A predsa, navzdory dobe, jej
novým emblémom a reprezentantom
si uchovávam vlastný
odkaz Novembra 89. Súvisí s mojou
odvekou vnútornou slobodou,
myslieť, písať a žiť tak ako
mi „zobák narostel”.
Je november, za oknom zúri
kontrarevolúcia, a ja sa usmievam,
spomenúc si na vetu pani
Mulvaneyovej z knihy Pan Kaplan
má stále třídu rád. Tá veta
znie: „Do takovýho času bych
nevyhnala psa ani člověka a to
né že by byl jeden lepší jako
druhej!”
MARIÁNHATALA
