Následky oneskorenej
diagnózy si ponesie navždy
Helenka Lisická je žiačka ôsmej triedy na Základnej škole Sadová v Senici. Na prvý pohľad je dievča ako každé iné v jej veku – inteligentné, vyspelé, so záujmom o modernú hudbu, oblečenie, zvieratká, rada sa pobaví s kamarátkami. Okrem pomerne silných okuliarov na nej nie je nič nápadné, čo by signalizovalo, že jej životný príbeh je trochu odlišný ako u jej rovesníčok.
Až do začiatku školskej dochádzky sa zdalo, že je všetko v poriadku. Prišla na svet síce komplikovaným spôsobom, ale vyvíjala sa dobre, bola živé a bystré dieťa. Rodičia si nevšimli, že by s jej zrakom bolo v útlom detstve niečo zvláštne.
Ako iné deti, aj Helenka si rada kreslila a nezdalo sa, že sa pri tom nejako namáha – ľudovo povedané, nekreslila „s nosom na papieri“ ako krátkozraké deti. Preto sa jej zdravotný problém ukázal až pri rutinnej prehliadke pri začiatku školskej dochádzky. Detská lekárka si všimla, že dievčatko dobre nevidí a poslala ho na očné vyšetrenie. Odborný lekár konštatoval krátkozrakosť a predpísal okuliare ako v tuctoch iných prípadov. Zrak sa však v nasledujúcich rokoch naďalej zhoršoval a dioptrie pribúdali. Tak to prebiehalo až do 12 rokov dievčaťa, keď už otec stratil trpezlivosť a vyhľadal iného očného lekára.( Mená zúčastnených odborníkov z etických dôvodov vynecháme...)
Nasledovala okamžitá hospitalizácia na špecializovanom pracovisku v Bratislave. Spolu s výčitkou: „Pán Lisický, kde ste boli už pred štyrmi rokmi?“ To, že každý občan Slovenska nie je lekár a nemôže rozoznať závažnosť ochorenia vlastného dieťaťa, ak ho na to neupozorní ten, kto by to rozoznať mal, asi nepochopili. Helenkino zrakové postihnutie totiž nespočíva len v krátkozrakosti, ale postihla ju aj degenerácia sietnice a nie je vylúčený ani glaukóm, čiže zelený zákal, i keď o ňom ešte nie sú lekári celkom presvedčení. Dosť na tom, že dievčatko v priebehu roka dosť skúsilo pri dvoch operáciách očí, ktoré mali zabrániť príliš rýchlemu zhoršeniu zraku, no i tak dospelo do štádia, kedy už nemôže svojim očiam dôverovať. Bez optických pomôcok sa nezaobíde.
Pomohli úrady aj škola
Rodičia odrazu stáli pred dilemou – čo teraz? Nároky na vedomosti a intenzívne učenie sú na druhom stupni neúprosné. Dať dieťa do špecializovanej internátnej školy pre zrakovo postihnuté deti v Bratislave, alebo sa to radšej pokúsiť zvládnuť tam, kde je doma, má svoje kamarátky a rodinu, na ktorej odmalička ľpie? Rozhodli sa (aj na základe doporučenia psychológa) pre druhú možnosť. A začalo sa obiehanie úradných inštitúcií. Vďaka dobrozdaniu špecialistu z Bratislavy dostala rodina príspevok z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici na zakúpenie tzv. televíznej lupy s monitorom, ktorú od začiatku školského roka Helenka používa v škole aj doma. Monitory má dva – jeden v škole (po vyučovaní bezpečne zamknutý v kabinete), druhý doma. Snímač si nosí v taške ako manažéri notebook. Luxus? Nie, jednoducho bez tejto pomôcky by už neprečítala ani zadanie cvičenia v učebnici alebo text písomnej práce.
Riaditeľka školy Svetlana Chábelová a triedna učiteľka Adriana Tóthová zaujali kladné stanovisko. Škola má viacero tzv. integrovaných žiakov, a hoci Helenka by mohla navštevovať špecializovanú školu, umožnili jej ostať „doma“, i keď nie je jednoduché dať pozor na techniku v hodnote viac ako 40 tisíc korún.
„Teraz je to už všetko v poriadku,“ hovorí triedna učiteľka A. Tóthová. „V minulosti sa niektoré deti Helenke posmievali pre okuliare a preto, že ani s nimi dobre nevidí, ale vysvetlili sme im, že za to nemôže a svoju chorobu si nespôsobila. Začali jej pomáhať, venujú sa jej, dokonca v minulom školskom roku, keď bola v nemocnici, deti sa zložili a kúpili jej darček – plyšovú hračku. Teraz už nijaké problémy nie sú.“
„Škola je tu pre deti, nie naopak,“ povedala riaditeľka S. Chábelová. „Ak je to možné, sme za to, aby sme vyšli v ústrety žiakom aj rodičom. O Helenkiných rodinných záležitostiach tu vieme a chápeme, prečo si všetci želajú ostať spolu.“
Jediné, čo z pracovných pomôcok Helenke zatiaľ chýba, je počítač. Ani by nemusel byť nový, stačil by aj použitý, za symbolickú cenu, aký vyraďujú rôzne firmy. Mnohé učebné programy pre zrakovo postihnutých totiž nie je možné sledovať bez počítača. Na nový rodina skrátka nemá a zdravotná poisťovňa ho nepreplatí. Keby sa však našiel súcitný sponzor alebo ktokoľvek, kto by bol ochotný rodine pomôcť, radi mu v redakcii sprostredkujeme kontakt. Mohol by mať dobrý pocit, že pomohol dieťaťu, ktoré to naozaj potrebuje.
Keď dcéra musí
pomáhať mame...
Helenkina mama (tiež Helena) sa podľa všetkého tiež nenarodila na šťastnej planéte. Hoci ešte nemá ani 40 rokov, je už v invalidnom dôchodku. Trápi ju srdce, krvný tlak, cukrovka, opúchajú jej nohy. Sotva prejde niekoľko sto metrov po sídlisku. Napriek tomu si zachovala optimizmus, že raz bude možno lepšie. V minulosti tiež prežila všeličo. Keď sa jej zdravotný stav zhoršil, musela prestať vykonávať svoje (mizerne platené) povolanie a trojčlenná rodina ostala závislá od otcovho (tiež nie vysokého) príjmu. Viac ako rok trvalo, kým pani Lisickej priznali spätné vyplatenie invalidného dôchodku a rodine sa ako – tak uľavilo. Ich život v malom jednoizbovom sídliskovom byte rozhodne nepatrí do kategórie horných desaťtisíc, ale na základné životné podmienky majú. Všetko, čo môžu, sa snažia investovať do dcérky. Vedia, že prognóza jej ochorenia nie je dobrá a ak sa nenájde naozaj zázračné riešenie, strata zraku ju neminie. Preto sa snažia, ako sa dá, aby mala detstvo čo najlepšie. A Helenka rodičom lásku opätuje. Častokrát nejde s kamarátkami von a ostane pri chorej mame, ktorá potrebuje stály dozor. Považuje to za samozrejmosť. Pomáhať chodí aj pohybovo postihnutej starej mame bývajúcej v neveľmi vzdialenom rodinnom dome. Má rada nielen ju, ale aj nemeckého ovčiaka Ťapku.
Ako sa vraví v starom prísloví, že radšej misu bylín tam, kde je láska ako vykŕmeného vola tam, kde je nenávisť, možno aj tí výborne situovaní by mali čo závidieť chudobnej, zato ohromne súdržnej rodine. Na rozdiel od niektorých „ocinkov“, ktorí zdrhnú od zodpovednosti, sotva sa vynorí malý problém, Ferdinand Lisický robí do roztrhania tela, len aby jeho blízke mali zabezpečené základné životné istoty. Obe sa mu to s vďakou a láskou snažia vynahradiť.
ANDREA ENGELOVÁ
