Článok pokračuje pod video reklamou
Aké to bolo?
Očami pamätníkov.
Ing. Jozef Král – vedúci Lesnej správy Riadok: „Pri spomienke na ten požiar dnes vo mne rezonuje najviac tá bezmocnosť, a kvantum práce lesníkov, ktorá padla navnivoč.“
Jaroslav Urban – hasič z Lozorna: „Prakticky sa vtedy štyri dni hasilo. Z nášho Dobrovoľného hasičského zboru sa do hasenia zapojilo asi 20 ľudí. Slúžilo sa deň - noc, ale obišlo sa to bez úrazov.“
Pavol Čaniga – technik požiarnej ochrany z Vojenských lesov a majetkov Malacky: „Mali sme vtedy strelecké preteky, ako povinné streľby, na strelnici pri Bažantnici. Tam sa nám doniesla správa, že vznikol požiar. Prvé informácie hovorili, že je to v štátnych lesoch, čo je pravda, lebo z Lozorna sa šíril k štátnym lesom. Odtiaľ to cez pokosené obilie preskočilo k nám. Potom už sme, samozrejme, lietali. My sme mali rok predtým v obore miliónovú škodu. Tiež v extrémnom suchu. Ale taký rozsah požiaru, aký vzbĺkol a likvidoval sa na prelome augusta a septembra 1992 si nevedel nikto predstaviť...“
Mobilizácia ľudí a techniky
„Požiar vznikol 29. augusta v areáli jednotného roľníckeho družstva Lozorno okolo poludnia. Silný vietor ho šíril porastami štátnych lesov a strniskami družstva k hranici Vojenských lesov a majetkov, odštepného závodu Malacky. Okolo jednej hodiny popoludní prenikol cez nadjazd a diaľničné teleso do mladých kultúr Lesnej správy Bažantnica. Silným vetrom a veľkými teplotami vzniklo niekoľko ohnísk požiarov naraz,“ spomína Pavol Čaniga.
Zásluhou nasadených požiarnych útvarov sa v nedeľu 30. augusta ráno zdalo, že je požiar pod kontrolou. Silný vietor predpoludním však korunami stromov a ovzduším preniesol oheň do ďalších porastov. Až v utorok 1. septembra 1992 okolo 14. hodiny sa podarilo požiar na ploche 1200 hektárov lokalizovať. Hasilo ho 26 požiarnych zborov a 16 ďalších organizácií. Vtedajšia škoda vyčíslená na 56 miliónov by v dnešných cenách určite reprezentovala straty za 500 miliónov korún.
Oheň ako lavína
Sú podobné hrozby zažehnané? Idú na nás suché roky, avizujú niektorí odborníci. Pri nezodpovednosti a nedbanlivosti ľudí je podobný požiar možný. Ale ... aj hasičská technika a spolupráca ľudí a organizácií do likvidácie ohňa zainteresovaných sa vyvíja. I ľudia sa požiarom poučili. Hrozby sú teda menšie, ako pred 15-timi rokmi, zato však stále varujú.
Jaroslav Urban – hasič z Lozorna: „Hoci sú požiare aj dnes, oheň takého veľkého rozsahu tu odvtedy nebol. Aj teraz, keď horela lúka, bleskovo sa dalo zasiahnuť. Buď my tu v Lozorne, alebo prídu aj tri vozy profesionálov z Malaciek. Dá sa to hneď zachytiť. Aj techniku, i keď je staršia, udržiavame v dobrom stave. Vývoj ide dopredu. V požiarnej ochrane sa robia školenia, v Lozorne máme 46 dobrovoľných hasičov a z nich 25 činných. Obecný úrad u nás uvažuje zakúpiť aj novú hasičskú techniku.“
Pavol Čaniga – z VLM Malacky: „Pri toľkých nasadených ľuďoch a techniky boli aj strašné problémy so znalosťou terénu. Lebo to bola veľká plocha...Musí sa priznať aj fakt, že tam bolo veľa zmätkov. Zo začiatku, než sa to skoordinovalo... A nebyť aj pomoci nás, našich domácich ľudí, ktorí poznali terén... hoci prvý deň nás veľmi hasiči neakceptovali. Potom už spolupráca bola dobrá. Lenže, darmo. Fúkal silný vietor, ťažko bolo odhadnúť, kde postaviť zábranu, bariéru, kde urobiť nejaký priesek. Ten oheň sa valil ako lavína...“
Čo sa zmenilo v ochrane lesa odvtedy?
Pre zvýšenie protipožiarnej odolnosti obnoveného územia sa vysadili pásy vhodných listnatých drevín – dub, jelša, breza, agát, javor. „Bol minimalizovaný počet depónií pňov pri príprave pôdy na zalesnenie a obmedzený vstup na územie Vojenského obvodu. Lesným požiarom na Záhorí sa úplne zabrániť nedá, pretože ich vznik do značnej miery ovplyvňuje aj človek, i príroda, napríklad pri požiaroch spôsobených bleskom,“ zamýšľa sa Pavol Čaniga, keď spolu prechádzame popri hranici bývalého zhoreniska, kde sa už čnie nový les.
Podľa vzrastu starších stromov, ktoré hasiči zachránili, susediacich s novým lesom vysadeným na ploche 1200 hektárov po požiari, vidíme výškový rozdiel drevnej hmoty, ktorú povestný „červený kohút“ pohltil.
Pavlovi Čaniga pri pohľade na borovicové porastu pripomína: „Tá plocha je veľmi pekne zalesnená. Vidíte to pred sebou. A treba si vážiť vôbec túto borovicu, že na týchto sterilných pieskoch rastie. Tá borovica, to je malý zázrak. Pálfiovci vedeli, čo robia, keď začali s jej výsadbou. Zmenili lesostep na takýto pekný kraj.“
Mesačná krajina
Dnes sa aj pri novom zákone o lese diskutuje, koho pustiť, či nepustiť do lesa, aby aj hrozieb ohňa bolo menej. Čo na to Pavol Čaniga z Vojenských lesov a majetkov Slovenskej republiky, štátneho podniku – odštepného závodu Malacky? „Prvé, na čo si spomeniem pri zmienke o požiari z roku 1992, je to veľké spálenisko, ktoré som videl potom. To bola mesačná krajina. Odvtedy sa aj ochrana lesa zvýšila. No mne tu chýba viac osvety. Mládeži na školách treba častejšie približovať túto tému. Ja osobne nemám nič proti turizmu. Nemám nič proti hubárom. Nech si idú do lesa. Keď sa vie chovať slušne, že tam nefajčí, nezakladá oheň, nebude nám tam behať štvorkolkami, na motorkách, na autách, nech sa páči. I keď na druhej strane treba rešpektovať, že vojenský obvod je vojenský obvod, kde platí osobitý režim, podľa osobitných predpisov. Naučme sa konečne rešpektovať zákon...“
Les je našimi pľúcami. Bráni pred odviatím pôdy. Pomáha pri obehu vody v prírode. Pred 15 rokmi na Záhorí dostal borovicový les na ploche 1200 hektárov silnú ranu pod pás. Postupne sa z nej zviecha. Spomienky na niekdajšie zhorenisko pri najväčšom požiare tých čias na západnom Slovensku nech sú príspevkom k dôslednejšej protipožiarnej prevencii.
MILAN SOUKUP
