Veru, dokázali by ste to? Sadnúť si na bicykel a šliapať na ňom rovných dvadsaťštyri hodín, od svitu do mrku, za tepla i chladu? Veru aj takí sú, čo to dokážu. Jedným z nich je dvadsaťdeväťročný Skaličan Boris Stančiak (nar. 29. 12. 1977) .
Svoje fyzické, ale i psychické zdatnosti zmeral už tretí raz a ako sám podotkol, je to tak adrenalínové, že určite to skúsi znova, hoci síl a námahy to počas trate teda stojí. Ale športoví fanatici sú už raz takí. Najradšej prekonávajú samých seba a pri takej dvadsaťštyrihodinovke na bicykli aj za slušného pretekárskeho tempa, to už niet čo riešiť. Boris svoj už tretí dvadsaťštyrihodinový aktívny pohyb na bicykli absolvoval v júni, presne z deviateho na desiateho, kedy sa uskutočnil 10. ročník horolezeckej 24 - hodinovky na bicykloch v náročnom, ale krásnom horskom prostredí Českomoravskej vysočiny, ušiel 462 km, obsadil pekné štvrté miesto zo štrnásťčlenného štartového poľa, pričom jeden pretekár pretek nedokončil. Sympatický športový nadšenec, ktorý vždy vyžaruje pozitívnu náladu a úsmev na tvári mu nechýba, je aj pracovne vyťažený športom ako zamestnanec fitnescentra, kde dáva lekcie na stacionárnych bicykloch Indoor cycling a venuje sa tiež najmä ženám pri posilňovaní, je športovcom telom i dušou, a tak rozhovor s ním bol príjemným osviežením horúcich letných dní.
Prečo si sa rozhodol absolvovať takú netypickú disciplínu akou práve dvadsaťštyri hodín na bicykli je?
Celé sa to začalo pred piatimi rokmi, keď sme sa s kamarátom rozhodli, že si vyskúšame zabehnúť maratón. Tak sme z ničoho nič začali behať a nakoniec sme maratón absolvovali. O rok neskôr som sa rozhodol vyskúšať si niečo podobné len na bicykli.
Aké si mal pocity pred, počas a po zabsolvovanej trati?
Pred pretekami som bol celkom v pohode. Už som vedel, čo to obnáša, pretože tento rok som jazdil na 24 hodín po tretíkrát, tak som sa tešil. Počas pretekov to už vyzeralo inak. Už po prvom kole (21 km) som si hovoril, že som tu poslednýkrát a nechápal som, prečo sa tam stále prihlasujem. Pocity sú to zvláštne, keď už ste fyzicky aj psychicky na dne a desať hodín šliapania máte ešte pred sebou. To sa nedá ani popísať. To sa musí jednoducho zažiť. Po celý čas ste len na energetických nápojoch, banánoch, müsli tyčinkách a gelofitoch, takže každú chvíľu si v duchu hovoríte, čo dobrého si dáte po pretekoch. Ja som mal chuť na jahody a nakoniec je to aj tak inak. Pocity po závodoch sú úžasné. Nemôžete síce poriadne ani chodiť, ale stojí to za to. Myslím si, že kvôli tomuto pocitu sa tam všetci vraciame.
Akú prípravu to vyžadovalo?
Nemyslím si, že na tieto preteky sa dá nejako špeciálne pripraviť. Buď to máte najazdené alebo nie. Je to všetko hlavne o psychike. Je to všetko v hlave.
Skúsiš to znovu a s akým predsavzatím?
Vždy si hovorím, že som tu naposledy a už som tam bol tretíkrát. Takže asi áno. A s akým cieľom? Trať je dosť náročná, prevýšenie 180 m na jedno kolo, to je dosť, takmer štyri kilometre za jeden závod. Sú tam celkom veľké teplotné rozdiely počas tých 24 hodín a to neberiem do úvahy nepriazeň počasia. Tam nie je dôležité umiestnenie, sú to preteky, kde súťaží každý sám so sebou, so svojou psychikou, a nie medzi sebou. Vážim si každého, kto sa na také niečo prihlási a klobúk dolu pred tými, ktorí to dotiahnú do konca. Vyskytuje sa tam veľa faktorov, ktoré vám môžu preteky prekaziť. Počasie, technické problémy s bicyklom, či zranenie. Ale samozrejme, ak sa ešte niekedy zúčastním, tak by som chcel najazdiť ešte viac kilometrov.
Odporučil by si to ostatným a čo by ich malo motivovať?
Samozrejme odporučil. Nemyslím zrovna dvadsaťštyrihodinovku, ale všeobecne šport akéhokoľvek druhu. Každý človek na svete, ak samozrejme chce, tak si tri - štyri hodinky za týždeň čas na šport nájde, len treba chcieť. Je to len otázka vôle. Viem o čom hovorím, stretávam sa s tým každý deň. Také pocity, ktoré vám šport pomocou endorfínov prinesie, za volantom, u počítača alebo televízie bohužiaľ nikdy nezažijete. Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, je to len dobrá rada. Skúste to, je to super.
Prečo si si vybral práve bicykel? Koľko sa už venuješ športu a čím ťa to napĺňa?
Prečo práve bicykel? To naozaj neviem, jazdím na ňom od malička až doteraz. Nemyslím si, že som nejaký extra cyklista, len ma to jednoducho baví. Je to v podstate ako droga. Tí, čo športujú, vedia o čom hovorím. Keď sa dva dni nehýbem, už som nervózny a musím si ísť aspoň zabehať a vybiť prebytočnú energiu.
V čom ti pomáha šport pre život a čo je tvoje želanie v súvislosti so športom pre teba osobne a pre ostatných?
Šport mi v živote pomáha, napríklad povzniesť sa ľahšie nad problémami. Človek by mal mať stanovené ciele nielen v športe, ale aj v živote a ísť za nimi cez všetky prekážky, pretože bez motivácie a cieľov nežijeme, len život prežívame. Dnešná doba je taká, že ľudia sú veľmi pohodlní, no pritom kladú veľký dôraz na to, ako vyzerajú. Nie je tak dôležité ako vyzeráme, ale ako sa cítime. Všetko sa uberá takým smerom, že ľudia sú ochotnejší menej jesť len preto, aby sa nemuseli viac hýbať. Bohužiaľ je to tak, takže mojím želaním je, aby sa ľudia viac venovali športu a ak mi to zdravie povolí, budem športovať s vami aj naďalej. Záverom by som chcel poďakovať všetkým, ktorí mi fandili, podporovali ma a umožnili mi zúčastniť sa takéhoto preteku.
Boris je bez pohybu nesvoj, každý deň si musí dať tú svoju dávku. Nie je to vyslovene ortodoxný cyklista, ale obľubu má aj v behu, v posilňovaní, v korčuľovaní, v squashi, či rôznych kolektívnych hrách. Šport je jeho život. Leňošiť ho veru nevidno. Jeho myšlienky do dnešnej doby sú veľmi povzbudivé a priam akútne volajúce, aby ľudia pochopili hlboký význam a zmysel športovania pre ich celkový telesný stav i psychickú pohodu. Jeho posolstvo je veľmi aktuálne, ľudia by mali športovať. On dvíha latku síce vyššie a trúfa si aj na extrémnejšie veci, akou je napríklad aj tá bicyklová dvadsaťštyrihodinovka, ale čo tak aspoň deň venovať svojmu telu, jeho optimistickej nálade. Tak čo, dokázali by ste to aj vy?
MONIKAKUŠNIEROVÁ
