Senické hasičky už po štvrtýkrát „zlaté“

Aký je to pocit, stáť štvrtýkrát na stupni víťazov ako majsterky Slovenska? Dievčatá z Dobrovoľného hasičského zboru v Senici by o tom mohli rozprávať. Na nedávnych Majstrovstvách Slovenska v hasičskom športe v Pruskom totiž opäť obhájili svoju suverenitu.
Dobrovoľná hasičská činnosť nie je zďaleka ľahkým koníčkom. Vyžaduje si veľa voľného času, dobrú fyzickú kondíciu a nezriedka aj vlastné finančné prostriedky na účasť na športových súťažiach. Okrem tých mladé ženy alebo muži spolupracujú s mužskými kolegami – profesionálmi pri likvidácii živelných pohrôm, či už ide o požiare, povodne alebo iné katastrofy ohrozujúce obyvateľstvo. Názorne to Seničanom predviedli v minulom roku počas záplav v meste.
Úspešné hasičky sme zastihli v ich „ústredí“, neveľkom dome na kraji sídliska Sotina. Práve sa pripravovali na tréning, ale podarilo sa nám pozhovárať s niektorými z nich a najmä s kapitánkou družstva Jarmilou Drinkovou. Ako vidno, v kolektíve vládne priateľská a nenútená atmosféra, ktorá nerobí rozdiely medzi jednotlivými členkami. Najmladšie z nich ako napríklad Veronika Vrbovská len nedávno vyšli zo školských lavíc, „veteránky“ zboru Miriam Kĺčová, Jana Buksárová a Marcela Čermáková tu pôsobia najdlhšie, už 12 rokov. Nevenujú sa len športu a tréningom, ale cieľavedome vyhľadávajú nový dorast v základných školách, trénujú ho v rámci súťaže Plameň a veria, že čoskoro ich rady posilnia nové členky, ktoré si samé vypiplú. Ako sa pozerajú na svoje nemalé úspechy? Nuž, ako na „dobrý pocit z dobre vykonanej práce“.
Kapitánka družstva Jarmila Drinková zdieľa so svojimi zverenkyňami rovnaké nadšenie, je šťastná, že ich úsilie nesie svoje ovocie – a má prečo. Veď tejto činnosti sa venuje už 19 rokov, cvičila za ženy aj v zmiešanom družstve s mužmi. Veľa času obetuje aj deťom, ktorým učarilo hasenie. Podľa nej ich treba podchytiť včas a venovať sa im po celý rok, nielen počas sezóny. Činnosť je možné prispôsobovať hoci aj v klubovni alebo v telocvični a ak si deti zahrajú vybíjanú alebo si zabehajú, aj to im dodáva potrebnú kondíciu na neskorší cieľavedomý tréning povedzme požiarneho útoku.
Jarmilu Drinkovú trochu trápi stav zastaralej techniky, ktorou zbor disponuje. Zastaralá Avia na prvý pohľad síce vyzerá dobre, ale majú problém sa s ňou niekam dostať. „Ak ostaneme trčať na ceste voľakde tu v regióne, ešte sa to nejako dá vyriešiť, ale na väčšie vzdialenosti si netrúfame. Preto aj radšej na súťaže, ktoré sa konajú niekde ďaleko, nechodievame,“ hovorí kapitánka družstva. Nebyť snaživého technika, ktorý opravuje všetko, čo si naliehavo pýta reparáciu, boli by na tom ešte horšie.
„Privítali by sme niečo modernejšie,“ pokračuje J. Drinková. „Mesto nám poskytlo súťažné dresy, určitú podporu tam máme, inak neviem, či by sme mohli fungovať, ale potrebovali by sme aj spoľahlivú techniku. Dostali sme prísľub, tak zatiaľ čakáme...“
Úspešné hasičky nezápasia len s technikou. Stačí spomenúť, že finančné prostriedky na štartovné na súťaže si musia platiť z vlastných vrecák. V porovnaní s inými, „rozmaznanejšími“, športmi je čo konštatovať. - en-