Prvým psom bol Nero
Jozef Adamuščin je už 17 rokov usídleným Seničanom, hoci pochádza z Bardejova. 39 – ročný príslušník Mestskej polície v Senici prišiel do tohto mesta na Záhorí podobne ako mnohí mladí muži – priženením sa. Počas výkonu základnej vojenskej služby v Nitre spoznal svoju súčasnú manželku – Seničanku a.... z Východniara sa stal Záhorák. A ako sám vraví, vôbec neľutuje. Je z neho spokojný otec dvoch detí a na svoju prácu sa tiež nesťažuje.
Odmalička bol milovník psov, ale túžba nejakého vlastniť sa mu splnila až v 14 rokoch, kedy mu otec kúpil sa sto korún šteniatko nemeckého ovčiaka bez rodokmeňa. Psík dostal meno Nero a jeho mladý pán ho začal cvičiť v bardejovskom Kynologickom klube. V tom čase sa členovia týchto klubov zúčastňovali branných pretekov, kde okrem predvádzania zdatnosti svojich psov súťažili aj v streľbe zo vzduchovky, hode granátom a podobných disciplínach. Vo svojej záľube pokračoval aj počas základnej vojenskej služby, nie však ako psovod, ako by si dakto mohol myslieť, ale takpovediac načierno. Slúžil ako kuchár a psíka si „utáboril“ do kotca za kasárňami. Kúpil ho od chlapa, ktorý krásneho ovčiaka držal priviazaného na obyčajnom drôte. O stravu sa mu postarali zvyšky z kuchyne.
Od čias, kedy sa Jozef Adamuščin začal naplno venovať športovej kynológii, odchoval a vycvičil troch psov na vrcholnej úrovni – Erosa, Hagiho a súčasného šampióna v tejto disciplíne Ozzyho. V minulej sezóne s ním v desiatich celoslovenských a medzinárodných pretekoch zvíťazil osemkrát a dvakrát bol na druhom mieste. Okrem toho pre potešenie začal chovať tri čivavy.
Nie každý pes je vhodný
na súťaženie
Prvým krokom k úspechu je výber vhodného psa, ktorý spĺňa predpoklady pre budúci tréning. Zďaleka nejde len o fyzické danosti, ale musí mať vhodnú povahu.
„Hlavné je vyselektovať vyhovujúce šteňa. Napríklad pre stopovanie je treba, aby bol pes žravý – kvôli systému odmien. Keď vie, že ak správne nájde stopu, tak dostane pochúťku, začne sa snažiť,“ hovorí Jozef Adamuščin. „Okrem toho musí byť temperamentný, ale nie dominantný. V tom prípade je výcvik zložitý a s neistým výsledkom. Môže byť vo vrhu utláčaný, ale musí mať dobrý kontakt s ľuďmi a svojím okolím. V prvom rade ho to ale musí baviť.“
Ako vlastne prebieha výcvik súťažného psa? Podľa jeho majiteľa to chce hlavne veľa času, skúseností a vcítenia sa do „psej duše“. Všetky vlohy treba podchytiť čo najskôr a rozvíjať ich. Tréningy robieva v krátkych intervaloch a snaží sa neprepínať, aby pes nestratil rýchlosť a nestal sa obeťou rutiny. Občas s ním nacvičuje hľadanie stopy aj v horúčave či naopak vo veľkej zime či v daždi, aby ich nič na súťaži nezaskočilo, no väčšinou trénujú v priaznivých podmienkach.
Starostlivá príprava priniesla svoje ovocie a pán so svojím štvornohým zverencom sa stali majstrami Slovenska. Očakáva ich meranie síl v náročnej súťaži a tak – držíme palce.
ANDREA ENGELOVÁ
