O spomienky na známeho literáta sme požiadali jeho neter, Malačanku Ernu Chudejovú. „Bolo ich deväť súrodencov, som dcéra jeho sestry. V detstve žili v skromných pomeroch. Je obdivuhodné, ako sa strýko vypracoval. Hoci pochádzal z murárskej rodiny, dokázal sa postupne presadiť. Pritom nikdy nebol straníkom.“
Pani Erna si na Ľ. Zúbka spomína v prvom rade ako na veľkého dobráka. „Cítila som pred ním rešpekt, prirodzene ho vzbudzoval. Inak bol veľmi taký vážny. Ale rodinných stretnutí sa zúčastňoval rád. Treba uznať, o rodinu dbal. Kedy mohol, vždy za nami do Malaciek prišiel. A vôbec, Malacky boli preňho takmer všetkým. Veď napokon si tu prial byť aj pochovaný.“
Ako ďalej spomenula Zúbkova neter, hoci s manželkou žili v Bratislave, do Malaciek chodieval veľmi často. Za rodičmi, rodinou a taktiež za mnohými známymi.
Vskutku zaujímavý je vývoj spisovateľovej profesionálnej dráhy. Po štúdiu na obchodnej akadémii pracoval mladý Zúbek šesť rokov ako bankový úradník, pôsobil v bankách v Bratislave, Malackách, Skalici, Zohore, v Hlohovci a Piešťanoch. Od roku 1932 sa dostal do Slovenského rozhlasu, kde pobudol štrnásť rokov. V roku 1947 sa stal riaditeľom novovzniknutého vydavateľstva Tatran a v rokoch 1948 - 1956 bol jeho vedúcim redaktorom. Od roku 1957 sa aktívne venoval literárnej činnosti. Za svoje dielo bol v roku 1967 ocenený titulom zaslúžilý umelec.
Mnohí si ani neuvedomujú, čo všetko také spracovanie historického románu obnáša. „Pamätám si, ako sa kvôli tomu nabehal po rôznych archívoch, múzeách. Zohnať svedectvá a najmä overené fakty muselo byť veľmi náročné. Mal ale veľkú oporu vo svojej manželke. Myslím, že mali výborné manželstvo. Viem, že mu dosť pomáhala, napríklad prepisovať rukopisy na písacom stroji. Mali jedinú dcéru. Podala sa naňho, veľmi veľa čítala. Počas štúdií iné vysvedčenie ako so samými jednotkami nemala a na Karlovej univerzite v Prahe vyštudovala jazyky arabčinu a francúzštinu. Vydala sa do talianskeho Neapola, kde dodnes prednáša na univerzite,“ spomenula na záver pani Chudejová.
MAREKBRNA