Mesto na svoju
rodáčku nezabudlo
Gratulanti pani Elene rozhodne v deň jej narodenín nechýbali. Vo svojom malom úhľadnom bytíku na Komenského ulici ich privítala vo „svoj“ deň viac ako dosť. Medzi nimi boli aj predstavitelia Mestského úradu – zástupca primátora Peter Hutta a prednostka MsÚ Katarína Vrlová. Oslávenkyňa sa podpísala do pamätnej knihy mesta, pričom nevynechala ani svoje rodné meno – Novomeská – na ktoré je patrične hrdá. Pozornosťou svojich spoluobčanov bola dojatá, veď naozaj sa jej často nestávalo, aby ju navštívili nielen volení predstavitelia mesta, ale aj regionálna televízia. A tak ju očakával slávnostný prípitok – ako sama podotkla, ona toho vypije „len za púl grajcara“. Napriek desiatim krížikom na chrbte pani Elenu humor neopúšťa, skôr naopak.
Zo Senice vyšla,
do Senice prišla
Elena Witzová pochádza z rodiny senického remeselníka – stolára a zdatnej gazdinej a kuchárky, ktorá sa starala o rodinu a zabezpečovala výchovu detí. Matka viedla rodinu k poznávaniu Boha a k štúdiu. Dcéra študovala na obchodnej škole, po maturite pracovala na Sirotskom úrade na súde. V útlej mladosti prekonala týfus, preto sa do vydaja neponáhľala. Zato však sa snažila každý deň života úspešne využiť. Hrala na klavír, spievala v speváckom zbore, šila, vyšívala a študovala cudzie jazyky. Vďaka spevu sa dostala napríklad do Viedne, kde vo Veľkej opere spoločne s inými slovenskými a českými zbormi oslávili narodeniny prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Na roky, v ktorých sa venovala nielen spevu, ale aj cvičeniu v Sokole, spomína výhradne v dobrom ako na krásne časy, za aké je vďačná osudu.
V päťdesiatych rokoch, kedy vrcholili politické konfrontácie, musela rovnako ako väčšina jej vrstovníkov absolvovať rôzne politické školenia a „rekreačné“ pobyty pre „uvedomelých“ pracovníkov. Na jednom takomto pobyte v Liptovskom Jáne sa zoznámila so svojím manželom, vdovcom s dvomi dcérami. Hoci už nebola práve najmladšia, pre dievčatá sa stala dobrou spoločníčkou. Po Senici však stále túžila, po rodnom dome na dnešnej Štefánikovej ulici v miestach, kde momentálne stojí banka. Keď dievčatá dospeli a ich otec šiel do dôchodku, pani Elena sa vrátila z Prahy do Senice. Obe nevlastné dcéry dosiaľ žijú, neustále na ňu myslia a vždy, keď im to okolnosti dovoľujú, navštevujú ju.
Spomienky sú dnes pre starú paniu denným chlebom, no to vôbec neznamená, že by neregistrovala súčasnosť. Veľmi dobre sa orientuje v bežnom živote, rada si dobre zaje, poteší sa spoločnosti. Hoci z jej vrstovníkov a priateľov už takmer nikto nežije, stretáva sa so susedmi z domu. Tí jej pomáhajú s bežnými úkonmi, ako je upratovanie, nákupy a podobne. Do domova dôchodcov by nešla ani za nič, teší sa zo svojej samostatnosti.
Pri pohľade na nevysokú, ale ešte stále čulú starenku by nezainteresovaný človek neuhádol, koľko rokov sa práve dožila. Ako sama vraví, ďakuje za to najmä svojej náture.
ANDREA ENGELOVÁ