Článok pokračuje pod video reklamou
Práca a rodina
boli prvoradé
Mária Vavrincová pochádza z Holíča, ale jej životabeh bol pestrý a neviazal sa k jednému mestu, ba ani k regiónu. Jej otec pracoval ako vedúci Baťových predajní vo viacerých mestách. Peniaze na „rozjazd“ si priniesol z práce vo Francúzsku, pretože v Baťových časoch bolo zvykom, že vedúci predajne niesol hmotnú zodpovednosť zložením kaucie desaťtisíc korún. Matka pracovala s otcom v predajni, pomáhala mu s predajom.Rodina vystriedala niekoľko „postov“ – v Myjave, Púchove, Novom Meste nad Váhom, až sa napokon v roku 1941 ocitli v Senici, kde si postavili dom. Vtedy ešte malá, 12 – ročná Mária bola vystrašená z príchodu do tohoto mesta, ktoré sa jej neskôr stalo domovom. Prisťahovali sa totiž v krutej zime, vo večerných hodinách, autobus nešiel a predierali sa snehovými tunelmi až po prvé domy mesta. Dlho si v Senici nemohla zvyknúť, ale ako sa vraví, odriekaného chleba...
Mária Vavrincová začala navštevovať školu v Púchove, pokračovala v cirkevnej škole v Novom Meste nad Váhom a školskú dochádzku už ukončila v Senici. Vybrala si učiteľskú dráhu a študovať začala na cirkevnej Učiteľskej akadémii v Trnave, ktorú v tom čase viedli rehoľné sestry uršulínky. Po maturite sa pustila do ďalšieho učiteľského štúdia na Pedagogickej fakulte v Bratislave a zvolila si kombináciu slovenského jazyka s dejepisom. Po roku štúdium prerušila a nastúpila do práce ako učiteľka v Kútoch, pretože začal študovať jej mladší brat.
V Kútoch pracovala od roku 1949 do roku 1954 – v čase, kedy naplno prepukla orientácia na Sovietsky zväz a teda aj potreba učiteľov ruštiny. Zmenila si aprobáciu a diaľkovo vyštudovala slovenčinu zároveň s ruštinou. Ostala im verná a celé generácie detí v školách, kde pôsobila, si na ňu spomínajú ako na síce prísnu, ale veľmi spravodlivú učiteľku kľúčových predmetov. (Pre upresnenie – ruský jazyk bol na stredných školách bez výnimky maturitným predmetom.)
Žiaci a učiteľ tvoria
jeden celok
V mysliach žiakov je Mária Vavrincová zapísaná nezmazateľným atramentom. Hoci od chvíle, keď opustili školu, častokrát uplynulo už aj tridsať rokov, spomínajú si na jej energický prístup a vysoké nároky na vedomosti, no aj na spravodlivý prístup k žiakom bez ohľadu na obľúbenosť či neobľúbenosť, postavenie rodičov či ich politickú príslušnosť, čo bývalo (a úprimne povedané ešte stále je) častým učiteľským prehreškom. Ako si spomína zase ona, ani jeden z jej žiakov nezlyhal pri prijímacích skúškach na stredné školy. Tým slabším sa venovala aj vo voľnom, čase a bez nároku na odmenu, bola to skrátka jej profesionálna česť. V mladých rokoch sa mala čo oháňať, veď s rodičovskou pomocou vychovávala dvoch synov a k tomu dochádzala do práce do Radošoviec. Až neskôr začala učiť na Základnej škole na Komenského ulici v Senici, kde pôsobila 21 rokov. Najmä recitátori slovenskej a ruskej poézie či prózy vedia, koľko času a energie im venovala, aby výsledky boli čo najlepšie. Kým boli jej synovia mladší, zo školy odchádzala medzi poslednými, čo kedysi nezabudla humorne pripomínať aj jej mama.
Pohľadnice, blahoželania k životným jubileám, ale najmä spomienky na dnes už dospelých bývalých žiakov sú dnes spoločníkmi v útulnom byte Márie Vavrincovej. Tí, ktorým kedysi písala do žiackych knižiek čísla od jeden do päť, na ňu rozhodne nezabúdajú. A tak pri klavíri či s knihou v ruke môže stále veriť, že nepracovala len „na papieri“, ale naplno.
ANDREA ENGELOVÁ
