So sezónou 2006/07 môže byť Richard Stehlík mierou vrchovatou spokojný. Do zbierky si pridal druhý majstrovský titul so Spartou Praha, na Majstrovstvách sveta v Moskve v drese Slovenska obsadil šieste miesto a do tretice podpísal kontrakt s tímom NHL Nashville Predators.
Stehlík už v šestnástich rokoch hral za Skalicu extraligu a zahral si dva roky aj najvyššiu kanadskú juniorskú súťaž QMJHL v tímoch Sherbrooke a Lewiston. Počas výluky v NHL hral v Skalici, ale na play - off si ho vyžiadal Trenčín, kde si zahral s takými hráčmi ako Demitra, Marián Hossa či Gáborík a získali extraligový bronz. Ďalšie jeho kroky putovali do Sparty Prahy. Práve Sparta a zisk dvoch titulov pomohli Richardovi k výraznému výkonnostnému rastu a posunu vpred. Svoje reprezentačné mládežnícke skúsenosti od slovenskej pätnástky až po juniorov, keď sa zúčastnil piatich Majstrovstiev sveta (2 x MS 18 a 3 x MS 20), oprášil, či skôr zúročil a posunul aj do seniorskej reprezentácie. V roku 2006 sa zúčastnil svojich prvých seniorských MS v Rige (8. miesto) a v tomto roku v Moskve (6. miesto). Dnes už môžeme konštatovať, že Skalica vychovala ďalšieho hráča, ktorý podpísal zmluvu do NHL. Po Ž. Pálffym, R. Dömem, M. Zálešákovi, J. Balejovi, P. Hamerlíkovi, R. Liščákovi a T. Malecovi je tak Richard ôsmym skalickým hráčom v poradí, ktorý má šancu presadiť sa v NHL.
„Je to len prvý krok, čaká ma ešte dôležitý kus cesty. Ale bez tohto kroku by to nebolo možné. Preto piatok 25. mája 2007 zostane u mňa natrvalo vrytý hlboko v pamäti, podpísal som vysnívaný kontrakt do NHL. Je to pre mňa výzva, ale idem do toho s veľkým odhodlaním a maximálnym nasadením, aby som sa čo najlepšie pripravil a potom v kempe sa ukázal v čo najlepšom svetle. Budem bojovať, veď každý si musí tú svoju cestu prejsť, tak uvidíme, aká bude tá moja,“ prezradil Richard svoje prvé dojmy po podpísaní zmluvy.
Ako prebiehali rokovania s Nashvillom? Aké máš vnútorné pocity?
Rokovania mali rýchly spád. Po majstrovstvách sa mi ozval skaut Nashvillu, ktorý pôsobí v Európe, skaut Nashvillu v Amerike a tiež asistent generálneho manažéra prejavil záujem. Nemal som dôvod nad čím dlho špekulovať a rozmýšľať. Bolo potrebné, aby môj agent v Amerike dotiahol detaily ohľadom kontraktu a už som len čakal, kedy mi pošlú samotnú zmluvu na podpis. Vzájomná dohoda bola na svete a z klubu mi poslali kontrakt na podpis. Bol to pekný bonus už aj preto, že som práve začal s letnou prípravou. A pocity? Veľmi mi odľahlo. Mal som ponuky z iných európskych klubov, no prioritu dostala NHL.
Podpísal si nováčikovský dvojcestný kontrakt na dva roky. Znamená to, že v hre je prvý tím NHL, ale aj farma.
Som si vedomý, že možnosti sú dve, ale cieľ je jeden, hrať NHL. Či z farmy alebo priamo z kempu, to sa uvidí. Dal som sa na boj, tak musí bojovať. Ale netreba z toho robiť vedu, keď to neodflákate, tak sa ukáže, či na to máte, alebo nie. Ale zrejme aj to patrí k životu, len sa tým človek nesmie zaťažovať, lebo tým stráca zbytočne vnútornú silu a energiu. Je to však vec postoja a prístupu k takýmto veciam. Ako hokejisti, ktorí sme viac na očiach, sme podriadení aj tvrdšej kritike a záujmu iných, buď sa s tým vyrovnáme s chladnou hlavou, alebo to človeka zbytočne ubíja. Skorej je to otázka, aby vás zdravá kritika naštartovala a posílila, objektívne zhodnotené skutočnosti sú veľmi prospešné k rastu každého hokejistu. Ja osobne želám každému všetko dobré, nech už robia ľudia čokoľvek, nepodceňujem nikoho, vážim si každej práce niekoho iného a veľmi ma teší, keď vedia oceniť aj tú moju hokejovú a keď mi fandia. Za to som veľmi vďačný. A tie dáke muchy má každý z nás, takých pánkov dokonalých veru na svete veľa nie je (úsmev). Zrejme treba vychádzať z toho, že na Slovensku máme čo fanúšika, to hokejového odborníka. Ale púšťať sa do dákej diskusie s niekým, kto chce vidieť len svoj uhoľ pohľadu je zbytočne vysilujúce a ubíjajúce. Radám a postrehom sa nebránim, ale viem si zvážiť, kto ich hovorí. Ak skutočný hokejový odborník a človek, čo hokej ovláda, je to o inom, ako keď vás niekto chce len osočiť. Každý názor si cením, ale tým negatívnym emóciám a zlomyseľnosti sa snažím, ako sa to len dá, vyhýbať. Pre mňa je každý fanúšik vzácny a najradšej mám fanúšika spokojného a fandiaceho. Myslím si, že dôveru a pocit, že ste docenený, potrebuje každý. Vo vrcholovom športe to platí obzvlášť.“
Ktorí spoluhráči z reprezentácie, Sparty, či Skalice si po tvojom podpise na teba spomenuli?
Volali mi Milan Jurčina, Dominik Graňák, zo Sparťanov Michal Dragoun, David Vrbata, tréner Jelínek, gen. manažér Petr Bříza, skalický tréner Peter Oremus, bývalí skalickí spoluhráči, všetci mi zablahoželali a popriali veľa zdaru. Potešili ma aj mladí hokejisti, ktorí mi vytvárajú na individuálnych tréningoch pohodovú a príjemnú atmosféru. Oni sú takí super, jednoducho povedia, že som si to zaslúžil a že to zmáknem. Dobre to padne, keď sa s vami ľudia tak úprimne tešia a prajú vám len to dobré.“
Daj záverom rozhovoru dáku pikošku, taký bonusík pre našich čitateľov, prípadne malé zamyslenie v tomto čase, keď hokejový ľad čaká na ďalšie hokejové príbehy.
Po majstrovstvách som dostal do daru takú peknú knihu, volá sa Tvorivá vizualizácia, bola fakt inšpirujúca, lebo učí takým veciam, ako si vizualizovať svoje sny a ciele, ako sa nebáť ísť aj za tým najodvážnejším snom. Mám rád takéto podnetné knihy, ktoré robia s podvedomím a s mysľou, pre šport je to super. Víťaziť môžu len tí najodolnejší a tí, čo si to najviac prajú a sú ochotní veľa pre to obetovať a urobiť a najmä ich neodradí počiatočný nezdar alebo prekážky, ktoré len pomáhajú kráčať po tej vysnívanej ceste. Ktosi povedal, že cesty bez prekážok nikam nevedú, preto netreba nikdy strácať nádej. Napríklad v piatok doobeda v deň podpisu zmluvy som bol na besede na základnej škole, kde som chodil na prvý stupeň. Dostal som tam od detí kopu otázok od výmyslu sveta, brali ma ako svojho rovesníka. Mohol som im vo všeobecnosti povedať len jedno, že treba si ísť za svojím a nenechať sa odradiť a tie materiálne veci prídu potom, že sa netreba vopred vzdávať. V sobotu som sa cítil veľmi dobre medzi deťmi na hokejbalovom turnaji v Jablonke, kde som im odovzdával ceny a diplomy a podebatovali sme s malými hokejistami. Tam ma zaujala otázka, že či meditujem pred zápasom. Povedal som, že meditujem. Prekvapilo ma to, že sa ma to pýtal taký malý chlapec, Stanko hrajúci v Trenčíne. Tak som mu povedal, aby si predstavoval pred zápasom celý zápas, ako si nakorčuľuje na prihrávku, ako strelí gól, ako sa teší z víťazstva. Ja ako obranca si predstavujem hráčov, akí majú pohyb, ja musím zabrániť gólu, prečítať hru. Pýtali sa ma aj na stravu. Tak som deťom zdôraznil, že je veľmi dôležitá pre športovca, aby si od mala vytvorili dobré stravovacie návyky. Tieto besedy, to sú také milé spestrenia toho nášho hokejového života. Ešte ma čaká z takýchto akcií beseda v škole v prírode medzi žiakmi školy, kde som chodil na druhý stupeň do športovej hokejovej triedy v Skalici a veľmi sa teším medzi škôlkarov na indiánsky deň v júni, čo minulý rok bola veľmi vydarená a vynikajúca akcia. Takéto podujatia pomáhajú deťom aj mladým ľuďom zorientovať sa, čo sa dá v živote dosiahnuť, ako robiť to, čo majú radi. Mám takéto akcie veľmi rád, tie ich zvedavé otázky a rozžiarené očká. Patrí to k našej profesii, rozdávať radosť nielen na ľade, ale prísť aj medzi ľudí a ja sa hlavne medzi deťmi cítim veľmi fajn, je to čistá a spontánna energia. A čo k hokeju a k postu obrancu hry na ľade? Keď hráte od malička hokej, presne vás učia v systéme hry zastať si svoje miesto, taktiku boja tímu a taktiež od začiatku robíte permanentne na svojich individuálnych zručnostiach, k tomu si pridajte nevyhnutné fyzické základy a ich budovanie a máte obraz, prečo ten ktorý hráč ako hrá. K tomu pridajte, že voči vám je rovnako alebo menej či viac zdatný súper a je to vyriešené, víťaziť môže len jeden, vôľa vyhrávať na oboch stranách je v podstate rovnaká. Hokej je hra chýb. Kto ich spraví menej, vyhráva. Raz ste to vy, inokedy zase niekto iný. Talent od Boha sa musí cibriť, je základom a má ho určite každý hokejista, ktorý hrá hokej. To individuálne majstrovstvo už je to navrch a niekam sa dostávate vyššie v tom rebríčku úspešnosti. Ja chcem hrať hokej ako sa čo najlepšie dá a hlavne tešiť svojou defenzívnou hrou ladenou aj ofenzívne čo najväčší počet fanúšikov hokeja.“
Richard, vo svojich dvadsiatichdvoch rokoch (22.6.1984) po svojom splnenom sne, zostáva nohami pevne na zemi. A to je určite dobrý začiatok. Začiatok pre jeho ďalšie napĺňanie snov, ambícií a cieľov. V hokeji je už to tak. Byť medzi najlepšími, byť prvými v rade, to chce poriadnu dávku odvahy a zdravého sebavedomia kráčať za tým, čo hokejista chce. A Richard Stehlík si takú cestu sám zvolil. MONIKAKUŠNIEROVÁ
