Tak som sa celkom schuti zasmial. Dve mestá v dvoch demokratických štátoch na starom kontinente sa prebudili z viac ako šesťdesiatročnej letargie a zrušili čestné občianstvo Adolfovi Hitlerovi. Určite sa od zlosti v hrobe obracia... Ba ani nie, lebo ani ten hrob nemá. Ešte by sa z hnedého diktátora možno našlo pár kúskov zotletých kostí niekde v depozitnom archíve KGB v Moskve. Už sa teda dve mestá nebudú pýšiť svojim svetoznámym súkmeňovcom. Neskoro, ale predsa, hovorí staré porekadlo. Takže sa svet síce pomaly, ale predsa nejako vyrovnáva so svojou temnou minulosťou. Vízia superštátu je stará fuhrerova myšlienka, no nepodarilo sa mu ju za svoju krutovládu, chválabohu, uskutočniť. My však žijeme nový vek v spoločnej Európe a metódy k jej realizácii sa veľmi zmenili. Znova chválabohu!
Aké však bolo moje prekvapenie, a to mi k smiechu nebolo, keď znova zaznievajú čierne hlasy havranov a náš starý vodca Jozef Tiso sa skloňuje len v tých najlepších pádoch. Prvý pád: Otec vlasti. Druhý pád: Vynikajúci štátnik. Tretí pád: Dobrý kresťan a pastier. Štvrtý pád: Pevný bod cirkvi svätej a boľševikobijca. Piaty pád: Klamaný svojimi radcami. Šiesty pád: Ochranca Židov. Siedmy pád: Nič netušiaci o krutosti vyhladzovacích táborov!
Iste, žilo sa v pohnutej dobe, veľmi pohnutej a Dr. Jozef Tiso ako človek a politik, bol jej výtvorom. Bolo by načase, aby sa renomovaní historici venovali naozaj vážne jeho osobe a raz a navždy sa zhodli na nejakej nemennej charakteristike tejto dejinnej osobnosti, bez poplatnosti nejakej dobe! Neviem, prečo sa niektorí páni biskupi, ktorí sa sami zmietajú v škandálikoch s eštébáckou tematikou, ešte viac zamotávajú do všelijakých pochybných vyhlásení. A vôbec, prečo sa vracajú k tomu naozaj nejasnému fenoménu, keď problémov, ktorým by sa oplatilo venovať, je okolo nás viacej ako dosť a sú jasne čitateľné ako Slovo Božie? Chýba Slovensku osobnosť mučeníka, ktorý by bol pre všetkých príkladom? Chystá sa cesta, aby to bol on? A na konci cesty svätorečenie? Je reverenda ochranným štítom pred holou a neobdivovania hodnou skutočnosťou? Veď i komunisti svojho mravne padlého súkmeňovca vždy najprv vylúčili so svojich radov a až potom odsúdili. Nie je to kňažstvo naopak priťažujúcou okolnosťou? Kde zostalo: Miluj svojho blížneho ako seba samého! Kde zmizlo: Nezabiješ!
Sám mám zmiešané pocity a otázok je viac, ako odpovedí! Naozaj bol tisovský Slovenský štát prvým štátnym útvarom Slovákov. Slovenská koruna sa na čiernom trhu predávala až za desať českých. Môj múdry dedo často opakoval vraj Tisov citát: Synov som dal. Otcov nedám! Pred frontom vydali dopredu potravinové lístky aby si ľudia mohli nakúpiť zásoby a dali odporúčania dobre si ich schovať. Naozaj sa udeľovali prezidentské výnimky pri deportáciách.
No záporov bolo neúrekom. Po porážke Wehrmachtu pod Moskvou sme aj my, ako opičky, vyhlásili vojnu najmocnejšej mocnosti sveta USA asi podľa hesla: Keď výhra, tak poriadna a keď prehra, tak totálna! V Amerike nastal zmätok preveliký. Americkí Slováci chmúrne sedeli v baroch a mlčky chlípali sedemstupňové pivo, štvrtku za desať centov. Ich slovenské ženičky srdcervúco nariekali, zalamovali rukami a triasli sa pred bratovražednou vojnou, ktorá nastane po vylodení všetkých desiatich vojakov Udatnej Slovenskej Armády pri amerických brehoch! Od tých čias sa traduje vtip, že dvaja drotári poslali ponuku Slovenskej vláde, či sa majú dostaviť k odvodu do Bratislavy, alebo budú ako diverzná, piata kolóna pôsobiť v Novom svete.
SNP – nevydarená akcia na obsadenie Dukelského priesmyku prerástla do skoro celonárodného povstania proti stávajúcemu režimu. Dištancia od fašizmu v hodine dvanástej, ale predsa. V Paríži už kvitli ruže slobody, keď ho generálporučík Dietrich von Choltitz po malých šarvátkach odovzdal nepoškodený spojencom. Červená armáda stála na Dukle, nikto neveril v konečné víťazstvo Nemecka... len prezident maličkého slovenského národa vyznamenával na námestí v Banskej Bystrici esesákov za zlikvidovanie „teroristov“ z vlastného košiara. Čo to bolo za starostlivého pastiera?! Kto ho prinútil? Chcel to sám?
Apríl 1944. Rusi pomaly pijú vodku v Carltone, spojenci popíjajú Plzeňské pivo, spieva sa Kaťuša a Vejvodova Škoda lásky... len Tiso s pár vernými uteká. Kam? Za kým? Bol blázon? Fanatik? Prostáčik z ľudu? Či chladný kalkulátor?!
Na retribučnom Národnom súde v Bratislave sa na nič zo svojho vládnutia nepamätal. Skoro celková amnézia. Zatajil aj svoj podpis na správach, ktoré podali dvaja utečení väzni z koncentračného tábora v Osviečimi, Vrba a Wetzler. Dokumenty obsahovali nevyvrátiteľné dôkazy o zverstvách nacistov vlastnoručne opisované ľuďmi, ktorí odchádzali do plynových komôr. Na nich trónila vlastnou rukou napísaná jeho poznámka “ad acta“ a pripojený podpis.
Ako dnes vidíte, Jozef Tiso nie je „ad acta“, žije v ľuďoch a fámach, pravdivých či nepravdivých. V jedných zatracovaný v druhých velebený. Jedna epocha slovenského národa skončila. Národ to prežil. Súd skončil výrokom: Trest smrti obesením. Dr. Jozef Tiso neprežil! Jeho duch hej!
Neviem, či mal, či nemal dostať milosť. Vraj mu Beneš nemohol hlavne odpustiť tú vierolomnú drzosť, že sa Slovensko odtrhlo od Českých zemí. V tomto smere nebol Tiso posledným. Ešte veľa ich dostalo trest na hrdle či hnilo v krimináloch za i len vyslovený tzv. slovenský separatizmus. Náš prvý prezident za svojho života svoje činy nikdy neoľutoval. Možno po smrti. Je v nebi? V pekle? Neviem. Odpustili sme mu, no nezabudli.
A tak, ľudkovia, keď už musíme niekoho velebiť, hľadajme jedného z nás, ktorý by bol svetlým príkladom pre všetkých, nech už by žili v akejkoľvek dobe. Hľadajme slušnosť a vernosť svojmu národu, lebo boj, i keď bez zbraní za kultúrne dedičstvo, za rodný jazyk, nikdy neskončí. Sme maličký štát a tlaky veľkých sú vždy veľké! Sme systematicky a v obrovských množstvách zasýpaní cudzími, nielen kultúrnymi vplyvmi. Bolo by smutné, keby sa svojbytný národ Slovákov po toľkých tisícročných útlakoch, ktorým s konečným úspechom odolal, roztopil v modernej bezhraničnej spoločnosti.
PALA NEMEC LELIN
