...v nej ešte menšia kriedka a v nej detí ako smetí... a divákov ešte viac! No... nie je to jednotriedka, ale celkom veľká škola, ba i triedy sú celkom veľké, keď sa do jednej z nich zmestilo vyše šesťdesiat poslucháčov na internom koncerte. Nehrali tam renomovaní veľkí umelci propagovaní všetkými „veľkohubými“ médiami. Boli celkom malí, ba aj úplne maličkí, ktorí sa hudbe venujú ešte menej, ako boli v lone svojej mamy. A mama, tá terajšia? To je Základná umelecká škola Gbely, ktorá má v Smolinskom svoju pobočku.
Ani by ste neverili, koľko sa v našom malom národe nájde talentovaných detí hodných povšimnutia! A smolinské deti sú toho jasným dôkazom. Keď dorastú a nepokazia ich naše slobodné médiá plné neskutočného násilia, tak si radšej určite niekde na zábave zaspievajú, ako sa budú biť! Viem, život je boj, no i ten môže byť podľa pravidiel a môže sa viesť čestne... a to dúfam, že naše školy sa snažia malým človiečikom vštepiť do mysli!
Takže k vlastnému koncertu. Obaja učitelia pripravili so svojimi deťmi naozaj bohatý program. Vystupovali individualisti, hralo sa štyrmi rukami na klavír a nakoniec sa skoro všetky deti predstavili vo veľkej kapele, kde hral a spieval každý... a páčilo sa to! Skoro už dámy, Tatiana Ovečková a Alexandra Gavorníková, všetko konferovali, veď čísiel bolo neúrekom. Kto by sa bez sprievodného slova v tom vyznal.
Dve neúnavné organizátorky Katka Nemcová a malá spisovateľka a multiinštrumentalistka Patrícia Golianová mi boli pravou i ľavou rukou. Dobre viete, bez rúk sa nedá nič robiť. Vďaka im! Nakoniec aj niektorým rodičom, ktorí mi pomohli pre ostatných všetko pripraviť, aby sa všetci cítili príjemne, i keď niektorí museli stáť. Znárodnili sme všetky stoličky, čo sa znárodniť dali... a predsa sa všetkým neušlo.
A mali sme aj hostí. Vedenie našej školy, miestneho farára P. Kudláča a starostu Smolinského Petra Bettaka. Toho som sa aj spýtal na dojmy z koncertu. „Bol som veľmi milo prekvapený. Zaujímam sa o naše deti, veď som v škole každý deň a keď odchádzam, zvuk gitár, bubnov, flauty či klavíra sa nesie otvorenými oknami celou ulicou. Lenže toto ma naozaj celkom zaskočilo. Program bol veľmi dobre pripravený a nakoniec... ako všetky deti spontánne hrali a s oduševnením tĺkli do všetkých tých bubienkov a hrkálok... naozaj na úrovni! Škoda, keby sme vedeli, že príde toľko divákov, mohlo to byť v kultúrnom dome. Som rád, že má gbelská ZUŠ-ka u nás pobočku a deti nemusia za vzdelaním a zábavou nikam chodiť! Som starosta obce prvý rok volebného obdobia a zriaďovať školu v malej obci, keď je dnes naozaj boj o žiaka, nie je ľahké. Preto sa snažíme, aby sa našim malým žiačikom dostalo všetkého ako vo veľkých školách... Ba i viac. Vybrali si angličtinu, majú ju! Celý školský rok sa tu stále niečo deje. Súťaže s dyňami, púšťanie šarkanov, mikulášske a vianočné besiedky, karnevaly. Všetko donáška do domu. Máme počítačovú triedu, kde je jeden počítač na dvoch záujemcov. A vôbec, celý prístup k deťom je na báze rodinného charakteru. Od materskej školy až do tej piatej na základnej. Ďaleko viac sa venujeme deťom osobne. Nechcem, aby sme boli „veľkovýkrmňa“ a chŕlili bezmenných jedincov! Veď i malý človiečik je nezameniteľná osobnosť, ku ktorému si musí pedagóg hľadať špecifickú cestu. Keď spievali deti na Vianočnom koncerte: My, maličké deti so Smolinského, chceme Ťa pozdraviť so srdca svojho... tak ja by som chcel teraz pozdraviť ich a poďakovať sa im všetkým za pekný kultúrny zážitok!“
Naozaj je to zaujímavé. Každý druhý žiak v škole chodí na hudobnú a i ostatní sa venujú rôznym činnostiam. A tak, keď sa raz rozletia po celom svete, nebudú sa hanbiť povedať, odkiaľ sú! A to je dobre!
PALA NEMECLELÍN
