Druhá svetová vojna, a s ňou spojené udalosti, zanechala v mnohých ľuďoch bolestivé zážitky a spomienky. Plavecký Mikuláš je obec, ktorú tieto tragické udalosti postihli obzvlášť tvrdo.
3. apríla 1945 sa partizáni ukrytí v obci Plavecký Mikuláš pomstili za smrť ich bývalého veliteľa kpt. Jaroslava Raka. Na ulici zastrelili nemeckého veliteľa. Ihneď na to sa rozpútal veľký boj, ktorý trval takmer dve hodiny. Pri boji zahynulo dvanásť obyvateľov obce.
Nemci potom všetkých vyzvali, aby sa zhromaždili pred kostolom. Tu oddelili ženy a deti od mužov, ktorým sa chceli pomstiť. Mali totiž podozrenie, že podporujú v boji partizánov a preto ich chceli postrieľať. Jeden z Nemcov mal však milostný vzťah s mladým dievčaťom z Plaveckého Mikuláša, ktorej matka zachránila odsúdencov pred istou smrťou a navrhla Nemcom, aby ich poslali do koncentračného tábora. A tak Mikulášania pochodovali cez okolité obce (Plavecký Peter, Prievaly, Cerová, Jablonica) až do Senice.
Na noc ich Nemci zatvorili do stodôl v obci Rovensko. K nim pribudli aj ďalší slovenskí a francúzski partizáni z bojov pri Banskej Bystrici a ďalších 300 ruských a asi 700 rumunských zajatcov. Nemci zdôrazňovali, že všetci sú vojnoví zajatci, a každý, kto sa pokúsi o útek, bude zastrelený.
4. apríla sa pochod pohol smerom k Holíču, odkiaľ sa večer pochodovalo smerom na Hodonín a Veľké Pavlovice, kde ich zastihlo bombardovanie sovietskymi lietadlami. Tie strieľali do nemeckých áut, no guľky sa nevyhli ani nevinným Mikulášanom. Nebezpečná cesta bola i do Mikulova, kde Nemci vyradili z ďalšieho pochodu všetkých vyše 60-ročných starcov a chlapcov do 16 rokov. Urobili to z čistej vypočítavosti, keďže potrebovali zrýchliť tempo pochodu a uniknúť tak sovietskej armáde.
Po príchode do dnešného Rakúska (Tirolska), ktoré bolo vtedy časťou nemeckej ríše, zamierili na juhozápad. Z 237 obyvateľov obce sa niektorým podarili ujsť a neskôr sa vrátiť domov. Kolóna po niekoľkých dňoch dopochodovala do mesta Krems, kde bol koncentračný tábor, ktorý mal okolo 30 000 obyvateľov, príslušníkov rôznych národov a národností. Skladal sa z niekoľkých drevených barakov obohnaných ostnatým drôtom.
O päť dní neskôr sa pokračovalo v ceste na západ. Pochodujúci prešli často denne i 50 km. Kráčali okolo koncentračného tábora Mathausen, ktorý ležal kúsok nad Linzom. Tento koncentračný tábor bol však preplnený, a preto 198 Mikulášanov aj s ostatnými členmi transportu pokračovali po týždňovej pauze v pochode. Po dvoch dňoch prišli do mesta Passau pri rakúsko - nemeckých hraniciach. Zabočili na juhovýchod, prechádzali hornatým krajom Álp až do kúpeľného mesta Spital am Pass. Asi dva kilometre od Windisch - Garten prežili v podobnom zariadení ako v Mathausene posledné dni pochodu hladu a smrti.
Transport väzňov sa však zmenšoval. Často sa totiž stalo, že Nemci za pochodu zabili vyhladovaného zajatca, ktorý už ďalej nevládal, alebo ho hodili do priepasti. Pre Nemcov to malo pozitívny dopad. Medzi pochodujúcimi sa zvýšila disciplína.
Neďaleko Windisch - Gartenu ich úplne zničených 7. mája oslobodila americká armáda. Keďže Nemci vedeli, že Američania sú v meste, ušli a zanechali strážcov na stanovišti.
Dedina Plavecký Mikuláš však bola oslobodená už 5. apríla. Mnoho pochodujúcich sa oslobodenia nedožilo vďaka nedostatku jedla. Mikulášania sa do rodnej obce vrátili až o mesiac po vojne. Na mikulášskom cintoríne sa nachádza dlhý hrob s pomníkom s fotografiami, ktorý je symbolom oslobodenia. Tu však nie sú všetci. Ďalší padli v SNP, či v koncentračných táboroch.
Ešte aj dnes si obyvatelia Plaveckého Mikuláša pripomínajú a uctievajú pamiatku padlých, tých ktorý sa slobody nedočkali.
JURAJKORDÍK
