V prvom rade veľká gratulácia tréner. Keď si tak zaspomínaš, koľko rokov si už v Skalici a keby ti niekto povedal, že raz budeš ty viesť tím, ktorý získa pre Skalicu prvú takúto dôležitú medailu?
Tak to bol skutočne len sen. Pre mňa, keď sme začínali túto sezónu, bolo to náročné, ale vytvorili sme veľmi dobrý kolektív. Ale tvrdou prácou, disciplínou sme to dokázali.
Po desiatich rokoch, čo si prišiel do Skalice ako hráč, získaš titul ako tréner. Aké máš pocity?
Fantastické. Každý úspech evokuje nádherné pocity. Hlavne je tam aj psychická aj fyzická únava, lebo posledné týždne to bolo náročné hlavne tých chlapcov v správnej nálade, lebo únava bola obrovská. Tá sezóna je strašne dlhá, tých šesťdesiat zápasov, ale aspoň sa nám to oplatilo drieť do konca. Nádherný, nádherný pocit.“
S akými ambíciami si na poste trénerskej jednotky vstupoval do sezóny?
Pred sezónou som nevedel, ako chalani pochopia moje myšlienky, ako skoro to do nich dostaneme, ako sa to naučia realizovať v tréningovom procese a v zápase. Mal som mierne obavy. V prvom momente sme hovorili, že sa ideme zachrániť, no ale potom postupom času chalani zvládali všetko, čo sme od nich vyžadovali, dostavili sa úspechy v zápasoch a potom to už ide samo.
Aká je základná pointa tvojej trénerskej práce, čo sa snažíš tejto jednej z najťažších vekových kategórií vštepovať?
V prvom rade urobiť kolektív, lebo takto sa niektorí hráči prvýkrát stretnú, keď sú tam rozdiely troch rokov, či sú to mentálne alebo fyzické. To bolo prvoradé. Druhou vecou bola disciplína. Proste ja som na toto „pes“. Povedal som chlapcom, úspechy budú, keď bude disciplína, či už v zápasoch, v kabíne, na zájazdoch. Mali sme aj kopec srandy, ale vždy sa to odvíjalo od disciplíny. Sranda končila začiatkom tréningu či zápasu. Keď skončil tréning alebo zápas, zase sme boli v úsmeve, lebo títo chlapci nemôžu stále myslieť len na robotu, alebo zápas, oni sa musia aj odreagovať. Vždy sme sa snažili proste uvoľniť atmosféru, aby s radosťou chodili na tréningy, aby pred nami nemali príliš veľký rešpekt. Snažili sme sa byť vlastne jedným z nich.“
Na zlato nedosiahne každý, tá herná kvalita tam musela byť, tie individuálne schopnosti tých chlapcov, musí tam byť niečo navrch.
- „Určite to tí chalani majú. Boli to hlavne dve päťky, ktoré odtiahli celú sezónu, to boli tí starší. Prišiel sem Juro Majdan, veľmi nádejný hokejista, reprezentant do šestnásť rokov, na toho je radosť sa pozerať, či je to v tréningu, alebo v zápase, on neodflákne nič. Svojím prístupom zase evokoval aj ostatných hráčov. Chodili nám pomáhať aj chalani, ktorí už hrávali v juniorke. Nestalo sa po minulé roky, že by nám až tak výrazne pomáhali ako tento rok. Videli však, že tento kolektív bol správne nabudený a vždy keď prišli, tak pomohli. Včlenili sa do myšlienok tohtho kolektívu a boli jeho ťahúňmi.
Ty ako tréner, pred každým zápasom, aká tá noc bývala a noc zase po zápase, lebo to vypätie je určite veľký nápor?
To sa odvíja od pohody v rodine. Niekedy, keď nás čakal kvalitnejší súper, tak to viacej rezonovalo. Niekedy sa zaspávalo vcelku dobre keď bol súper z kategórie slabších, hoci v tomto veku sa nedá hovoriť o slabších a silnejších.
Ako ovplyvní táto medaila tvoju trénerskej hokejovej budúcnosti?
To ukáže čas, sám neviem. Myslím si, že je to ocenenie práce, ktorú sa snažím robiť. Dúfam, že si to niekde všimnú, že dostanem dôveru aj do ďalších sezón a že to bude pokračovať v takomto trende.
Čo nosíš vo svojom hokejovom srdci, čo by si si od hokeja želal do budúcnosti pre seba, pre Skalicu?
Veľmi rád by som pre Skalicu vychovával chlapcov. Keď chodíme po Slovensku a pozerám na tie mládežnícke mužstvá, my sme najmenšie hokejové mesto na Slovensku a všetci nám môžu závidieť. Juniori majú bronz, my zlato. Deviataci boli v popredí, ako aj nižšie vekové kategórie. My sa môžeme rovnať s každým, či je Slovan, Trenčín, Košice, Nitra, hokejové bašty Slovenska. Mám takú víziu, aby sa práca s mládežou odzrkadlila vo výchove hráčov pre áčko, aby tu hrávali vlastní odchovanci.“
A čo by si odkázal chlapcom na koniec sezóny a smerom aj k fanúšikom?
Chlapcom ku koncu sezóny aby si oddýchli a aby si užili ten úspech. Každý úspech prichádza ťažko, ťažko sa naň človek narobí, nech si ho užijú, nech si oddýchnu do ďalšej sezóny, lebo za chvíľu je pred nami ďalšia. Za dva, tri týždne sa znova trénovať.
A čo smerom aj k fanúšikom?
Boli fantastickí. Hlavne v zápase s Topoľčanmi, keď sme rozhodovalo o tom, či budeme hrať ešte o zlato ich prišlo 1200. Bola to neuveriteľná atmosféra aj pre tých chalanov.“
A čo zaželáš sebe a aj všetkým?
Krásnu nedeľu.
MONIKAKUŠNIEROVÁ
