Športom si našiel cestu
k mladým ľuďom
Mnoho zaujímavých ľudí žije v našom krásnom regióne Záhorie. Medzi takých nepochybne patrí aj Mgr. Jozef Švercel, mladý farár v Plaveckom Petri. Okrem svojich pracovných povinností kňaza ho pomerne často možno vidieť aj v sedle bicykla, je totiž aktívnym športovcom. Venuje sa súťažne country crossu, pretekaniu na horských bicykloch. Porozprávali sme sa s ním o cirkvi, o športe, ale i mnohom inom.
Čo vás ako mladého človeka viedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom?
Určite to boli aj vonkajšie okolnosti, výchova v rodine, stretnutia s mnohými kňazmi a zaujímavými ľuďmi. Dnes to vnímam ako „byť kamienkom v mozaike, ktorá je už dávno pripravovaná“. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak by som povedal, že každý človek má svoje miesto v dejinách, ktoré píše Boh a vernosťou tomu, čo nám bolo zverené, sa stávame šťastní a veľkí.
Čo hovoríte na to, že dnes sa mladí ľudia od cirkvi odkláňajú, nechodia do kostola?
Svet dnes ponúka mnohé hodnoty, ktoré na prvý pohľad utíšia našu túžbu po šťastí a častokrát zostávame sklamaní. Kedysi som to sám zažíval. Najprv som niečo hľadal a následne prišlo sklamanie. Uvediem príklad. S mladými ľuďmi sme nedávno rozbehli projekt duchovných stretnutí a rozjímali nad stretnutím bohatého mladíka s Kristom. Stretnutie smerovalo k zachyteniu Ježišovho pohľadu, ktorý prezrádza lásku. Dospeli sme k tomu, že ten jeho pohľad pritom prezrádza našu vlastnú krásu. Cirkev má pre mladých jedno hlavné posolstvo: Boh na nás pozerá s láskou a nádejou. O tom to je. Už samotná mladosť je bohatstvom, ktoré sa môže stať darom pre druhých. Cirkev ponúka mladým tento pohľad, ktorým môžu objaviť sami seba.
Čo teda môže cirkev dnes ponúknuť mladým ľudom a naopak, čo môžu ponúknuť oni jej?
Dnes je ťažko niečo ponúknuť mladým, niečo naozaj hodnotné, aby o láske a živote a zmysle života premýšľali, aby to, čo a ako robia, naozaj prijímali ako zmysluplné, aby to nebrali na ľahkú váhu. A aj ako kňaz dnes cítim, že nestačí byť len v nedeľu na omši, ale že viera sa odovzdáva osobne pri rozhovoroch. Vždy mám radosť pri stretnutí s mladým človekom, ktorý sa príde porozprávať o živote. Vždy sú to krásne rozhovory. Gabriel Garcia Márquez povedal: „Keď sedím pred televízorom, cítim sa ako v ponorke“. Pre mňa život vo viere znamená, akoby nechať úzky priestor. Viera otvára úplne nové horizonty, dimenzie života.
V okolí ste známy svojim kladným vzťahom ku športu.
Ako maturant som si podával prihlášku na Fakultu telesnej výchovy a športu (pretekársky tenis), no následne som vážnejšie ochorel a musel som to nechať tak. Profesne by som sa tomu nemohol naplno venovať. Ako pre začínajúceho kňaza sa šport stal cestou, ako sa priblížiť k mladým ľuďom. Chodievame spolu lyžovať, robíme turistiku i cyklistiku. Šport sa pre mňa stal cestou, ako sa dostať medzi ľudí, ku ktorým by som sa ako kňaz dostal len veľmi ťažko. No a posledné dva roky jazdím pretekársky na horských bicykloch.
Mohli by ste spomenúť nejaké úspechy?
Pretekám za cyklistický klub Merida Branč Team, kde tento rok organizujeme preteky Slovenského pohára. Minulý rok som vyhral v kategórii Masters A.
Ako kaplán ste pôsobili v Banskej Štiavnici i Zlatých Moravciach. Ako sa vám páči na Záhorí?
Ešte sa musím Záhoriu „učiť“. Je tu nádherný kraj. Každý deň si nájdem chvíľku času na vychádzku do hôr. Len ma mrzí, že túto krásu tak málo poznajú samotní ľudia, ktorí tu žijú.
Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?
Prajem čitateľom, ale i redakcii MY Týždenníka pre Záhorie veľa hodnotných článkov, ktoré rozjasnia ich ľudskú myseľ.
JURAJKORDÍK
