Smutná bojazlivá vdova
Ešte majú uplynúť vyše tri desaťročia, kým mŕtve telo brata Ľudovíty Márie Štefánikovej, rodenej Šulekovej, uložia v Záhrebe na Chorvátsky národný cintorín Mirogoji medzi pozostatky tamojších najvýznačnejších národovcov. Píše sa rok 1863. Vdova po krajinskom evanjelickom farárovi Pavlovi Štefánikovi (všetci jej hovoria naša Ľudka) žije naďalej na manželovej fare so sestrou Hermínou a jej mužom Jánom Jurajom Boorom. Doľahne na ňu ďalší úder, ktorý podľa starého zápisu v rodinnom kancionáli „Cithara sanctorum“ stíha Šulekovcov. Berie na seba podobu Ľudkinho syna Paľka.
Sedemnásťročný študent prešporského evanjelického lýcea sa v ktorejsi vieche zapletie do bitky. Maďarónski „haraburdári“ sa vysmievajú slovenským, a hlúpo. Z bezmála tisícročnej porážky Svätopluka hrdinským Arpádom. Dotknutí, pravdaže tiež hlúpo, replikujú celkom nedávnou porážkou pri Világoši, kde Svätopluka „nahradil“ Košút a Arpáda generál ruských kozákov Paškievič. Slovan. Temperamentní maďarskí mládenci narazili na horkokrvných slovenských, zväčša zo Záhoria, kde parobci riešia problémy po svojom. Lietajú zauchá, poháre i lavice. Traja priatelia Pavla Štefánika Paľo Beblavý, Jano Mocko a Števo Fajnor sú vylúčený z ústavu. Štefánik, keďže sa ruval, až keď ho niekto napadol, vyviazol s podmienečným trestom. Ibaže „beťárska česť“ mu káže znášať trest rovnaký ako jeho priatelia. Vystúpi zo školy.
„Nemôžem tamojších profesorov pokladať za ctihodných,“ vysvetľuje matke a tete Hermíne. „Za vinných označili iba nás, Slovákov. Svojim ani len nedohovorili. Mal som počúvať, ako z katedry vykladajú Kristov odkaz a poučujú, ako ho máme šíriť?“
„Ale čo teraz, Paľko?“ žalostí matka. „Rok pred matúrou odhodiť toľké roky štúdia?“
„Je hrdý po nás, Šulekovcoch,“ chlácholí ju Hermína.
„Boli sme hrdí! A koľkí prišli o hrdosť aj pyšné hlavy?! Modlila som sa, aby moje deti mali inú náturu. A rozum, konečne rozum. Na akej škole teraz príjmu rebela?“
Hermína navrhuje zájsť do Hlbokého za Hurbanom, krstným otcom hrdého študenta. V Štiavnici má známych profesorov, prihovorí sa.
Ľudka nerada počúva o Hurbanovi. Podľa nej nebol dobrý záhradník, zaštepil plané štepy vzdoru. Tiež zapríčinil Ľudovítovu a Vilkovu smrť. Aj nevraživosť úradov voči nim, Štefánikovcom. Napokon súhlasí. Ale k hlbockému pastierovi má ísť prosiť Hermína a pripomenúť mu jej odkaz: „Nech ale vie, že nikto z rodu Šulekovcov sa nestane novým Hurbanom. O to sa postarám!“
Krstný otec zariadi, aby mládenec zmaturoval v Banskej Štiavnici a potom vyštudoval teológiu vo Viedni a v Rostocku.
Rozptýlené obavy
Ľudka sa bojí. Dostáva predvolanie slúžnodvorského úradu v Novom Meste nad Váhom, aby sa 12. októbra 1869 dostavila, ako aj pani Hermína Boorová, vo veci konania proti zákonnému článku Ministréria kultu a výučby Uhorského kráľovstva číslo 266 a paragrafov 17 a 20 o spolkoch a spolčovaní občanov. Hlavný slúžny Rákoci spresňuje:
„Vláda milostivo povolila založenie spolku Živena, no nie zakladanie jeho pobočiek. Vy obe, milostivé dámy, presviedčate ženy z Krajného a okolia stať sa členkami onoho spolku. Pozývate ich na faru. Podobné posedenie možno pokladať, tak povediac, za vytváranie protivlasteneckých spolkov.“
Ľudka zakríknuto mlčí, zato mladšia Hermína sa ohradí: „Pri driapaní peria alebo vyšívaní sa ženy schádzali od nepamäti, veľkomožný pane. Podľa takejto logiky aj posedenia chlapov v krčme možno pokladať za vytváranie vojenských bataliónov.“
„Ide o to, kto býva spiritus agentom podobných akcií. Je iné, ak ich organizujú vlastenecky cítiaci občania a iné, keď netajení panslavisti, akými boli a zostávajú Šulekovci.“
„Nikdy sa nezbavíme povesti našich nešťastných bratov,“ vzdychá Ľudka na spiatočnej ceste. „Nie, Minka, ja už s nijakými spolkami nechcem mať nič spoločné. Údel nášho rodu sa musí konečne pominúť!“
Dlho v tomto, dnes by sme povedali oportunistickom, rozhodnutí nevytrvá. Pavol, kaplán v Myjave, sa zoznámi so 17-ročnou Albertínou Jurenkovou. Matka Ľudka pred dcérou už nebohého brezovského notára a zemianky zakríknute mlčí. Kišasoňka z takej vzácnej rodiny a ona, mnohými na posmech vyvádzaná? Až keď dievča poznamená, že tatenko bojovali v zbore pána Hurbana a vyšvihli sa až na kaprála akým bol nezabudnuteľný Vilko Šulek, sama súri syna čo najskôr popýtať o ruku tú na okolí vychýrenú krásavicu. A po svadbe uvedie mladú nevestu medzi členky Živeny...
Piata proti osudu
Veľkého zadosťučinenia sa Ľudmila Mária dožije (paradoxne!) od prenasledujúcich úradov. Na Košariskách, kde občas pobudne v synovej rodine s deviatimi deťmi, začína „účinne pôsobiť“ Hornouhorský spolok na šírenie ľudovýchovy – FMKE. Inštitúcia, usilujúca sa o čo „najužšie spojenie maďarských a slovenských občanov Uhorska v duchu jednotného uhorského „národa“, ergo maďarského. Stoliční činovníci vyzývajú vzácnu pani Ľudovítu Šulekovú svojou účasťou v spolku šľachtiť uhorský strom bratstva národností Hornej zeme. Dôvod, prečo páni vlastenci verbujú do svojej kompánie aj sestru zamordovaných panslávov, pramení v tom, že šulekovská rodina je už nielen v Nitrianskej stolici veľavážená, vysokoctená.
Stará pani rázne odmietne. Má už sedemdesiat rokov, je unavená životom a obitá údermi osudu. Ale vnúčatám neprestáva pripomínať múdrych a vzácnych bratov Jána Michala, Bohuslava, Bohumíra, Ľudovíta a Viliama. Vilka, toho najčastejšie. Rada počúva, ako žiačik Milan spamäti recituje „Dumu dvoch bratov“ od žiaľu i vzdoru preskakujúcim hláskom:
„Ale bratia naši v Nitre pochytení!
So Šulekom naším, Holubym čo bude?
Vrah rodín slovenských sedí v strašnom súde.
A ty, slovenský národ, potupený v svete,
Buď pyšný na tieto dve tvoje obete.“
Stará žena tuší, že práve toto dieťa začína chápať. Má v génoch aj šulekovský charakter. Dozvie sa o údele babičkinho rodu pokorne prijímať neprávosti, no aj o tých znamenitých, ktorí sa mu vzopreli. Veď spoznať svoj osud ešte neznamená vzdať sa, ale nepoddať sa.
Ľudovíta zomrie v roku 1894. Nikdy sa nedozvie o legendárnej sláve vnuka Milana Rastislava Štefánika, vedca a generála, dôstojníka francúzskej Čestnej légie, štátnika a budovateľa slobodného štátu Čechov a Slovákov. A možno áno. Tam, medzi hviezdami, medzi svojimi. Možno sa i pousmeje, lebo aj mŕtvi sa azda občas rozveselia nad svojím neuváženým zaverovaním sa, že nikto z rodu Šulekovcov sa novým Hurbanom nestane...
MICHAL ZAHOR
