Snímanie masiek
Od redaktora denníka „Jugoslavenske novine“ Bohuslava Šuleka by jeho záhrebskí priatelia neočakávali toľkú zanovitosť. Kvôli odmietnutiu básničky akéhosi hornouhorského Slováčika – čo aj i tu známeho Janka Kráľa – sa dostáva do sporu s mužom, ktorého dosiaľ oddane obdivoval, Ljudevítom Gajom, „otcom ilýrizmu“. Na jeho zásah do svojej redaktorskej právomoci sa posťažoval samotnému djakovskému biskupovi Strossmayerovi!
V tomto roku 1850 ešte mladý Josip Juraj Strossmayer sa namiesto Gaja stáva dominantnou osobnosťou Chorvátska. Na Kráľovej básni „Duma dvoch bratov“ nevidí nič závadné. Pochopí však, prečo „otec ilýrizmu“ okolkoval: neskorším súhlasom si chcel zaviazať už známeho žurnalistu ešte tesnejšie. Oboch pozve do svojej biskupskej rezidencie.
„Sme v situácii, keď cisár a Dvorná rada riešia otázku úplnej nezávislosti Chorvátska na Uhorskom kráľovstve,“ pripomína biskup. „Vernosť habsburskému Domu sme my, Chorváti, preukázali obeťami tisícok našich vojakov. Na diplomatickom poli môže rovnako dôležitý čin vykonať jediný muž. Pán Gaj“
„Bezvýhradne súhlasím, Excelencia,“ prikývne Bohuslav.
„Jeho oddanosť trónu Viedeň patrične oceňuje,“ pokračuje biskup, „a zaiste vezme do úvahy i jeho názory na budúce usporiadanie monarchie. Obávam sa však, že doma nikto nebýva prorokom a časť našich vlastencov vysloví proti nemu námietky. Ani Váš drobný konflikt by nám nepomohol...“
O oslabenie peštianskej rozpínavosti na Balkáne sa usilujú aj Srbi. Ich bývalý vládca knieža Obrenovič podporí „rozvíjanie bratskej slovanskej nácie a jej vzdelanosti“ úctyhodnou sumou päť tisíc zlatých. Z ruky do ruky Ljudevítovi Gajovi. A práve ten, ako sa knieža dozvedel a vysnorili novinári, pravdaže maďarskí, nejakú tú tisícku použil skôr na rozvíjanie majetku vlastného. Nuž, podobné praktiky rozkvitajú od nepamäti a neuvädnú ani v budúcnosti...
Knieža predloží podozrenie záhrebskému súdu, ale kým ten nerozhodne, škandál bude bujnieť. V západnej Európe dôvtipne eliminujú podobné útoky na vysokopostavené osobnosti pomocou tlače. Seriál článkov o Gajovi ako o faklonosičovi chorvátskeho úsvitu by verejnosti predstavil muža výsostne čestného. Skvelý žurnalista Bohuslav Šulek by ho iste pôsobivo napísal.
„Som tu stále cudzinec,“ namieta Bohuslav.
„Si Slovan a protestant,“ zamieša sa do dialógu vonkoncom nie nevinný Gaj. „Si nezainteresovaný“:
Bohuslav, ak ako jeho nám známi bratia, sa zatne. Nemôže byť celkom objektívny, keď je Ljudevítov priateľ a dlhoročný člen jeho družiny. Pred národom potrebuje mocnejšieho ochrancu. Oslobodzujúci rozsudok.
Súd po čase aj zasadne, ale rozsudok nevynesie; knieža Obrenovič žalobu stiahol. Gajova povesť však nadlho zostane naštrbená a jeho vzťah k Šulekovi klesne na bod mrazu. V nasledujúcich rokoch, keď Viedeň pritvrdí represálie nielen voči porazeným Maďarom, ale i svojim nedávnym slovanským spojencom, je zakázaný aj denník „Jugoslavenske novine“. Jeho redaktor sa musí – aspoň načas – vzdať politickej publicistiky.
Nájde si inú sféru záujmov a pôsobnosti.
Štvrtý proti osudu
„Niektorí donedávna verní druhovia sa postarali, aby som už nemohol namáčať pero do kalamára s politickým černidlom,“ píše Bohuslav okolo roku 1860 svojej platonickej láske Johanke Hrebendovej-Bórikovej. „Ostalo mi, pravdaže s potešením, venovať sa svojim záľubám. Môžem spracovávať jazykovedné štúdie, písať o milovanej fyzike a chémii, zostavovať učebnice a dokonca pripravovať projekt veľmi dôležitý pre slovenský národ.“
Vydáva nemecko-chorvátsky slovník, učebnice prírodných vied pre stredné školy, učebnicu o lesníctve, pripravuje učebnicu botaniky. No predovšetkým Johanke zasiela svoj PROJEKT OSÍDLENIA.
Reaguje ním – síce svojsky – na situáciu v Hornom Uhorsku. Bývalá košútovská vrchnosť nielen v stoliciach vystrčila rožky, už nimi beztrestne kole. Štúr zomrel, pričom posledné roky prežil pod policajným dohľadom, Hodžu vytláčajú z mikulášskej fary, Hurbana vláčia po súdoch za boje pod cisárskou zástavou. Bývalých hurbanovských „rebelov“ prepúšťajú zo stoličných úradov, učiteľov z vyšších škôl.
Johanka zanesie náčrt projektu Bohuslavovej sestre Hermíne, vydatej za farára Jána Juraja Boora. Ten ho má odobriť. Na priloženej mapke Bohuslav zakrúžkoval potencionálne pôsobiská slovenskej inteligencie: Záhreb, Varaždín, Rohatec, Slavonský Brod, Osjek, Split... Priložil zoznamy mestských inštitúcii, ktoré by zamestnali naslovovzatých odborníkov – Slovákov. Oznámil predbežné prísľuby bánk na výhodné pôžičky slovenským prisťahovalcom. Získal súhlas biskupa Strossmayera s pôsobením evanjelických učiteľov na školách; v Chorvátsku dosiaľ platí zákaz zamestnávať v štátnych službách nekatolíckych úradníkov a pedagógov.
„Oznámte svojmu priateľovi,“ seká farár Boor, „ a ty, Hermína svojmu bratovi! Koľko je u nás národne uvedomelých rodín? Tisícky? Stovky? Bohužiaľ, len pár desiatok. Keby tie odišli, iba by nechali svoju zem hrobárom nášho národa. My tu musíme zostať, lebo sme na svojom. Keby som nevedel, z akej vzácnej rodiny pochádza, myslel by som si, že týmto plánom nás zavádza emisár šovinistickej Pešti.“
Skormútený Bohuslav uznáva, že jeho „kolumbovský“ a značne fantasmagorický plán je utópiou. Zahrúži sa do štúdia.
Význačný Chorvát
V roku 1867 obháji na nemeckej univerzite v Rostocku svoju dizertáciu o fyzikovi Boškovičovi. Je doktorom filozofie, stáva sa členom Juhoslovanskej akadémie vied v Záhrebe. Zapodieva sa matematicko-prírodovednými výskumami, publikuje odborné i popularizačné state. Chorľavý mrzák nenapĺňa osud svojho rodu, neprijíma pokorne neprávosti a utrpenia. Vzdorovite pracuje pre zveľadenie blížnych.
V roku 1873 ho pozýva na rozhovor biskup Strossmayer. „S potešením sledujeme vašu rozsiahlu a mimoriadne chvályhodnú aktivitu, doktor Šulek. Už dávno som navrhol vašim kolegom ponúknuť miesto sekretára akadémie práve vám...“
Josip Juraj Strossmayer je už duchovným panovníkom Chorvátska. Jeho národ mu bezvýhradne dôveruje. Podporuje všetky odbory vlasteneckej činnosti, vystavia katedrálu sv. Petra v Djakove, väčšiu časť obrovských nákladov – dosiahli milión zlatých – hradí sám. Jeho slovo je zákonom.
„Treba však rátať s drobnými komplikáciami. Ste protestant. Túto nezmyselnú prekážku stačím odstrániť sám. Lenže ste aj cudzinec, Bohuslav...Nie som cudzinec, Excelencia. Som Chorvát. Som Bogoslav.“
Bogoslav Sulek, rodom zo Sobotišťa, zomrie v roku 1895. Pochovajú ho na Chorvátskom národnom cintoríne.
Pokračovanie nabudúce
MICHAL ZAHOR
