Ľudia z regiónu

Nie každý obvodný úrad na Slovensku môže byť hrdý na to, že jeho prednosta je literárne aj hudobne činný, stretol sa v družnej debate s Tonym Blairom, stážoval v Bruseli v Európskom parlamente a vôbec precestoval kus sveta na to, aby si z toho odniesol kus poučenia. Prednosta JUDr. Jaroslav Riha zo Senice to zažil a denne zažíva na vlastnej koži.

Kto je tým dobrým
Záhorákom?
Nie je tomu dávno, čo sa na Slovensku rozpútala debata, kto je dobrým Slovákom. Predstaviteľ istej politickej strany alebo...? Ktovie. Rovnako by sa dalo hádať, kto je dobrým Záhorákom. Ten, kto sa na Záhorí narodil, či ten, kto na ňom žije a snaží sa preň urobiť to najlepšie? Prednosta Riha sa síce narodil na juhu, v Želiezovciach, ale otcove korene pochádzali z Holíča. Tak či onak, vďaka otcovej stavbárskej profesii prebrázdili s rodinou takmer celé Slovensko, sťahovali sa kvôli ďalšej stavbe, novému objektu...
Základnú, strednú aj vysokú školu absolvoval v Bratislave, tu rodina bývala v rôznych podnikových bytoch, ale zvykli si. Osud ho však privial na Záhorie naspäť – manželka pochádza taktiež z Holíča. A tak sa pustil do práce ako podnikový právnik v Slovosive, no neskôr, v deväťdesiatych rokoch sa stal ústredným tajomníkom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, potom zahraničným tajomníkom. Do roku 2004, kedy sa strana integrovala so SMER-om, bol podpredsedom pre zahraničné vzťahy. Počas tohto hektického, ale aj vzrušujúceho obdbia stihol spoznať mnohé krajiny aj významných zahraničných činiteľov, dvakrát bol pozorovateľom pri voľbách vo Veľkej Británii. Jazyková vybavenosť a skúsenosti z tlmočenia mu boli dobrou oporou. Ovláda totiž dobre angličtinu, nemčinu aj ruštinu. A aby toho azda nebolo málo, venoval sa aj histórii a vydal útlu, ale zaujímavú knihu 100 rokov sociálnej demokracie na Slovensku, v ktorej zhrnul postupný vývoj od 19. storočia až po súčasnosť s dôrazom na osobnosť Alexandra Dubčeka.

Harmoniku vozila mama
na bicykli
Jaroslav Riha sa netají, že v detstve, ale aj v dospelosti mal nadovšetko rád hudbu. Ako malý chlapec sa začal učiť hrať na harmoniku. Kúpili mu ju, no bola pre neho veľmi ťažká. Do ľudovej školy umenia mu ju musela pomáhať nosiť mama. Vyriešila to tak, že si ju zavesila na bicykel a viezla ju...
Sotva sa naučil hrať a trochu odrástol, hrával v rôznych hudobných skupinách. Vydržalo mu to tridsať rokov – až neskorší nával povinností mu znemožnil aktívnejšie účinkovanie. V žiadnom prípade však ešte nie je neskoro...
ANDREA ENGELOVÁ