Dedičia osudu VIII.

Národný mučeník

Štatariálny súd nad povstalcami, ktorých národní gardisti v službách peštianskej vlády zajali na rozličných miestach Nitrianskej stolice, zasadne v polovici októbra 1848 v Hlohovci. Sedliaci a radoví príslušníci slovenského dobrovoľného zboru vyviaznu relatívne šťastne. Tresty dlhoročného žalárovania si neodpykajú, o niekoľko mesiacov ich vyslobodia vojaci nového, víťaziaceho cisára Františka Jozefa I..
Zajatý Viliam Šulek je osobitne nebezpečným „rebelom“. O jeho osud sa zaujíma sám hlavný župan Nitrianskej stolice Jesenák. Riadil aj ťaženie stoličnej Národnej gardy proti ustupujúcim povstalcom a do nepríčetnosti ho rozzúrili vlastné straty pri Krajnom. Viliamovi priťažia aj svedectvá mešťanov Starej Turej. V nej rebelov prosili o milosť, teraz ich zatracujú. Platilo a platiť bude, že nedočkáš sa vďačnosti od podliaka, ktorý pred tebou ukáže svoju zbabelosť.
V Leopoldovskej pevnosti sa Viliam stretne s Karolom Holubym. Karol síce prezieravo opustil vopred stratenú obrannú líniu pri Krajnom, no dopustil sa smrteľnej chyby: pobral sa do Lubiny k otcovi a potom spolu s ním a richtárom šiel prosiť Jesenáka, aby obec ušetril a nevypálil ju. Ponížil sa, prosil na kolenách. Ktosi v ňom spoznal splnomocnenca Slovenskej národnej rady pre verbovanie dobrovoľníkov.
Obaja už poznajú svoj ortieľ. „Myslel som, že z Krajného utekáš zo zbabelosti,“ prizná sa Viliam. „Odpusť, že som ti zazlieval zdravý rozum!“
„Predtuchu, Vilko. Sme primalí a prislabí, aby sme verili mocným.“
Vedia, o čom hovoria. Spolu s gardistami (mimochodom zväčša Slovákmi) tiahli proti dobrovoľníckemu zboru, bojujúcom pod cisárskou zástavou – cisárske stotiny.
„Bojíš sa?“ odváži sa Karol.
„Ťažko povedať. Za toľké roky som si privykol očakávať šulekovský údel a prijímať ho. No nerád by som odovzdane a s vďakou.“
O milosť neprosí. Iba o olovko, aby na kúsku papiera napísal svoj posledný odkaz. Sestra Ľudovíta Mária Štefániková ho bude opatrovať ako najvzácnejšiu rodinnú pamiatku, často ju bude zachmúrene čítať drobný bledý vnúčik Milan Rastislav a biť sa s rovesníkmi, keď sa mu začnú vysmievať za prastrýka - „viselca“.
Viliama Šuleka obesia 20. októbra 1848. O niekoľko dní aj Karola Holubyho.
Nevinná obeť zlovôle?

Mená oboch martýrov sú dnes dobre známe. Pretrvali v básňach, dramatických dielach i v memoárovej literatúre. Rodáci im po vzniku Česko-slovenskej republiky postavia pomníky, pomenujú podľa nich ulice. Zaradia ich do panteónu národných martýrov. Zaslúžene.
No v zdôrazňovaní „mučeníctva“ nezriedka dochádza k trochu pokrivenej glorifikácii obetí. Treba otvorene vysloviť: neboli obeťami zlovôle. V zmysle platných uhorských zákonov to boli vzbúrenci - „rebeli“- bojujúci so zbraňou v ruke. V kráľovstve stále platil výnimočný stav, krajina bola vo vojne...
Predovšetkým mladý 23-ročný Viliam Šulek bojoval ako udatný vojak a statočný chlap. Najmladší zo Šulekovcov skôr patrí medzi najstarších slovenských národných HRDINOV.

Smutné správy z rodiska

S trpkým dedičstvom Šulekovského osudu sa každý z jeho členov vysporiada po svojom. Aj Bohuslav, syn Jána Šuleka, nesie na sebe jeho tragickú pečať: nielen znetvorenú postavu a čoraz viac slabnúci sluch, ale aj nepochopenie najbližších. Práve táto rana ho zasiahne najcitlivejšie a jeho donedávna priatelia ju budú jariť po celé nasledujúce desaťročie.
Od kapitulácie maďarských vojsk v auguste 1849 pri Világoši uplynie bezmála rok. Bohuslav Karol Šulek je redaktorom záhrebského denníka „Jugoslavenske novine“ a denne sa preberá v kratších či obšírnejších príspevkoch. V júli 1850 rozpečatí list z Horného Uhorska. Pisateľku – pravdaže zatiaľ len podľa písma – už ako-tak pozná. Je ním Johanka Hrebendová rodená Bóriková, sestra nám už známeho vrbovského farára Daniela, ktorý prezieravo unikol komárňanským kazematám. Spolu s druhým bratom Karolom Bórikom sa Johanka zúčastnila „jesennej“ výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru. Kvalifikovane ošetrovala ranených; bola bývalou manželkou lekára Hrebendu z Pešti. Za svoju činnosť zažila dosť úradného prenasledovania.
Od nej prvej dostal správu o Ľudovítovom skone v Komárňanskej pevnosti a podrobnejší opis slávnostného pohrebu popravených Viliama a jeho priateľa Karola Holubyho, o „mrákave smútiacich“ a salutujúcich vysokých rakúskych dôstojníkoch, o čestných salvách.
V tomto liste píše: „V minulom som Vám, vzácny pane, zabudla oznámiť, že na oneskorenom pohrebe bol i náš donedávna väznený básnik Janko Kráľ. I mne, ako blízkej priateľke Vašej rodiny, zložil príslušnú kondolenciu. Sľúbil mi, že túto pietnu chvíľu pripomenie veršami. Naozaj, aj mi ju poštou poslal a tak ju zahorúca posielam do Záhrebu, veď iba Vaše noviny môžu zverejniť natoľko úprimné verše. Nádejam sa, že „Duma dvoch bratov“ i Vás rovnako chytí za srdce a preložíte ju pre našich južných druhov. V Uhorsku, aj keď Košútovi prívrženci sú od porážky zahriaknutí, to momentálne nie je možné...“
Žiali Johanka Hrebendová a podrobne rozpisuje príkoria, akými bývalí cisárovi nepriatelia častujú jej krajanov – cisárových spojencov. Hja veru, nenastali pre nás lepšie časy. No nielen preto Bohuslav, hoci nie poeta, preloží Kráľovu báseň do chorvátštiny a predloží ju šéfredaktorovi a vydavateľovi Ljudevítovi Gajovi.

Problematické verše

Ljudevít Gaj je, a právom, najvýznamnejším chorvátskym národovcom svojej doby. Uznávaný ako medzi Slovákmi Ľudovít Štúr, naviac zahrňovaný priazňou a podporou Slovanom neveľmi nakloneného viedenského dvora. K Bohuslavovmu prebásneniu nemá výhrady, aj keby azda mohol mať: Gaj je totiž aj prvým kodifikátorom spisovnej chorvátštiny.
„Ehm … lenže tieto verše... -Nešťastná to bola, pán Hurban, hodina, keď ste po prvý raz do krajiny vrazili.- Teraz, po víťazstve nad maďarskými kvázirevolucionármi, kritizovať boj proti nim?! Eh, Bogoslav, Bogoslav! Vám, skúsenému redaktorovi pripomínať, ako by to vnímali vo Viedni?!“
„Možno sa spýtajú,“ mračí sa Bohuslav, „prečo musel básnik napísať aj -So Šulekom naším, Holubym čo bude? Vrah rodín slovenských sedí v strašnom súde.- A prečo práve cisárske jednotky pomáhali oboch zajať?!“
„Politika je zložitá záležitosť,“ vzdychne Gaj. „Nepíšeme už rok 1848, ale 1850. Ten predchádzajúci Viedeň nerada pripomína. Nemajte mi za zlé, ale tieto verše moje noviny neuverejnia.“
Bohuslav Šulek sa rozhodne odporovať. On, bezvýznamný Slovák, proti idolu chorvátskeho národa.
Pokračovanie nabudúce
Michal Zahor