Článok pokračuje pod video reklamou
Senica - Za účasti predstaviteľov mesta, samosprávneho kraja i Ministerstva sociálnych vecí, práce a rodiny sa v senickom domove dôchodcov uskutočnili oslavy životného jubilea Justíny Šmidovej, ktorá v piatok oslávila sté narodeniny.
Ako poznamenal v príhovore podpredseda Trnavského samosprávneho kraja Zdenko Čambal, už dožiť sa tak vysokého veku si zaslúži obdiv. Pani Justíne však patrí obdiv aj za jej bohato prežitý život a hlavne za nezištnú pomoc druhým. Oslávenkyňa totiž patrí medzi štyristo „vyvolených“ obyvateľov zemegule, ktorým ľud Izraela venoval vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi“ za záchranu života mladej Židovky. Toto vyznamenanie jej v roku 1991 odovzdal na Bratislavskom hrade izraelský veľvyslanec.
Pani Justína sa narodila 23. marca 1907 v Čároch v rodine živnostníka – krajčírskeho majstra. Vyrastala spolu s tromi bratmi a jednou sestrou. Ako sama hovorí, mala pekné detstvo, aj keď už v mladosti stratila niektorých súrodencov a život v dobe rakúsko-uhorskej monarchie nebol jednoduchý. Základnú školu absolvovala v rodnej obci a pretože bola dobrou žiačkou, vychodila i meštiansku školu v Holíči. Štyri ročníky zvládla za tri roky. Žiaľ, ekonomické pomery vtedajšej doby jej nedovolili pokračovať v štúdiu, preto začala pracovať striedavo v obchode s látkami svojich rodičov a ako nádenníčka na veľkostatku v Strážach. Navyše pomáhala aj na malom hospodárstve rodičov.
V roku 1926 uzavrela manželstvo s Viktorom Šmidom z Gbelov. Spolu vychovali tri deti – v roku 1927 sa im narodila dcéra Ľudmila, o rok neskôr prišla na svet Jozefa a v roku 1930 pribudol do rodiny syn Viktor.
Vážne choroby sa pani Justíne našťastie vyhýbali, jedna ju však predsa len neobišla – v roku 1930 ochorela na týfus a musela sa liečiť v sanatóriu, kde s pomocou lekárov nad ochorením zvíťazila.
Rodina šťastne prekonala aj roky hospodárskej krízy. Druhá svetová vojna bola ďalším ťažkým obdobím v živote Šmidovcov. Pred blížiacim sa frontom rodina pod svoju strechu prichýlila rôznych utečencov a koľko mohla, pomáhala aj stravou. Pani Justína nepovedala „nie“ ani keď dcéra Ľudmila priviedla domov kamarátku z Bratislavy. Naopak, v „Marienke“, vzdelanom a slušnom dievčati, akoby našla ďalšiu dcéru. Aj keď Šmidovci neskôr zistili, že mladé dievča je židovského pôvodu a hrozilo im nebezpečenstvo udania, pod svojou strechou je nechali až do konca vojny.
Oslobodenie rodina prežila bez tragédie. V roku 1951 však vtedajšie Československo tajne opustil syn Viktor a do vlasti sa už nikdy nevrátil. Doteraz žije v Kanade. V roku 1955 postihol pani Justínu úder v podobe uväznenia manžela za údajnú vlastizradu. Vraj ukázal niektorým ľuďom ilegálnu cestu cez hranice do Rakúska. Satisfakcia v podobe rehabilitácie v šesťdesiatych rokoch bola len slabou náplasťou.
Na bezstarostnejšie prežitie staroby sa pani Justína s manželom pripravovali zakúpením družstevného bytu v Senici, avšak pán Viktor sa už sťahovania z Čárov do Senice nedožil, zomrel v roku 1978. Pani Justína preto opustila rodnú obec sama a presťahovala sa do Senice, kde žila jej najstaršia dcéra Ľudmila a kde chcela v pokoji a láske k Bohu dožiť svoj život. Okrem manžela však prežila aj najstaršiu dcéru, zaťov a dokonca aj vnukov. Až do vysokého veku bola pani Justína samostatná a snažila sa nebyť pre svoju rodinu veľkou záťažou. V roku 2005 prišla do penziónu a so životom v tomto zariadení je maximálne spokojná.
Piatkové slávnostné popoludnie bolo bohaté nielen na gratulácie príbuzných, ale aj od rodákov i zástupcov jej rodnej obce. Medzi gratulantmi nechýbala dcéra Jozefa, z ďalekej Kanady pricestoval syn Viktor a vnučka Margaretha. Ani Židovka Marienka, ktorú cez vojnu ukrývali, nezabudla na jubileum svojej druhej mamy. Hoci nepricestovala zo zdravotných dôvodov, poslala blahoprajný list. Inak, obe medzi sebou pravidelne komunikujú prostredníctvom pošty.
Pani Justína je aj napriek vysokému veku čulá, aj keď ju už sluch i nohy veľmi neposlúchajú. Za svoj dlhý život vďačí práci a Pánu Bohu, hoci si občas zašomre, že „tam hore“ majú bordel, keď ju ešte nepovolali. Sama sa tam však neponáhľa. Keď jej nový zástupca primátora Senice Peter Hutta želal ešte aspoň jedenásť rokov života v zdraví, zaskočila nielen jeho s poznámkou, že sa chce dožiť stodvadsať rokov. Aby sa jej želanie naplnilo, jej zo srdca praje aj našaredakcia.
