Viliam Šulek
kaprál od rebelov
Na udalosti, ktoré sa udiali po 17.novembri 1848 jestvujú v slovenskej verejnosti – okrem historikov – aj po poldruhastoročí dva názory: patetizujúci a ironizujúci. Prvý masový a ozbrojený /!/ počin Slovákov sa označuje buď za bezmála slávnu a úspešnú /!/ revolúciu, alebo za nezodpovedné /?/ dobrodružstvo naivných, no ambicióznych intelektuálov. Ľudia a udalosti však nikdy nebývajú vyhranené a vonkoncom nie čiernobiele. Odopretie poslušnosti vtedajšej peštianskej vláde s podporou niekoľko tisíc nevycvičených bojovníkov nemohlo mať nádej na úspech. To vodcovia Slovenskej národnej rady akiste tušili. No zároveň naisto vedeli, že keď v takmer celej Európe hrmia zbrane, prosebný hlas malého a neznámeho národa nepočuť.
Ešte pred polnocou onoho 17. septembra obsadia mestečko Myjava štyri stotiny (dobrovoľníkov) naverbovaných vo Viedni. Ubytujú sa po domoch. Členovia Národnej rady v domci vdovy Koléniovej. Je s nimi aj tajomník Daniel Bórik, ktorý smutne vysvetľuje čakajúcej Aničke tvrdohlavý postoj jej tajného snúbenca Ľudovíta Šuleka; mal mať rozum, pred lekármi ho „načas potratiť“ a mohol si tu užívať prvé hodiny slovenskej slobody...
Na druhý deň sa v mestečku zhromažďujú dobrovoľníci. Je medzi nimi i Ľudovítov mladší brat VILIAM ŠULEK. Má niečo vyše 23 rokov a ešte je študentom prešporského evanjelického lýcea. Nie, nepatrí k „večným študentom“, najskôr sa prezieravo v Trnave vyučil za zlatníka a po absolutóriu túžil študovať medicínu, tak ako nevlastný brat Ján Michal žijúci už v ďalekom Chorvátsku.
Poznajú ho spolužiaci, vedia o známej Šulekovskej rodine zo Sobotišťa. Vzdelanejších mládencov je v zbore ako šafránu, nuž ihneď sa stáva kaprálom. V zdraví prežije prvé potýčky „rebelov“ s cisárskymi kyrysníkmi pri Brezovej a útek pred ostrostrelcami maďarskej Národnej gardy pri Senici. Vodcovia rozhodli o postupe smerom na Považie. Viliam sa so svojimi „húfmi“ (čatami) ocitne 28. septembra v Krajnom, neďaleko mestečka Stará Turá. Očakáva ho tam splnomocnenec Slovenskej národnej rady, gymnaziálny študent Karol Holuby. Podľa rozkazov zariadil ubytovanie dobrovoľníkov. Spolu s kaprálom si vyberú miestnu evanjelickú faru. Manželkou jej správu Pavla Štefánika je Viliamova najmilšia sestra Ľudka.
Farár Štefánik je známy horúcim srdcom a – ľadovým jazykom. „ Môj oltárny brat Jožko Hurban tiahne proti Pešti pod cisárskou zástavou,“ ostro seká slová. „Vie vôbec, s akým čertom sa spája proti diablovi?“
Viliam s o rok mladším Karolom sa začnú zanietene škriepiť. „Čo už nám zostáva, keď peštiansky Košút hrozí honvédmi i šibenicami a viedenský Habsburg je k Slavianom oveľa zhovievavejší? Chorvátsky bán Jelačič už tiahne Dolným Uhorskom so stotisícovým vojskom. Slováci ho z Horného Uhorska podporia aspoň desaťtisícovým.“
„Nesmieme naďalej hlivieť za pecou,“ udiera Viliam päsťou na stôl, „vzbúrime celú krajinu. Nepriatelia sa nás začnú báť a priatelia uveria v našu silu a pravdu.“
Štefánik skepticky načúva. Jeho milovaná Ľudka mu o Šulekovcoch vždy rozprávala ako o čriedočke baránkov a oviec. A hľa, švagrík s mliekom na brade akoby zabudol na osudový údel rodu!
Viliam ho na druhý deň presvedčí, že naozaj zabudol. Nariadi svojím mužom obsadiť návršie nad kopanicami, nazývané „U Vlčkov“. Z výhodne vybraného postavenia zabránia oddielom Národnej gardy preniknúť k Starej Turej a zaútočiť na jadro slovenského zboru. Po dvojhodinovej prestrelke „košútovci“ s mŕtvymi a ranenými ustúpia.
„Hotový Bonaparte ten tvoj braček,“ uznanlivo poznamená pred Ľudkou farár Štefánik. „Ibaže takáto šarvátka nie je bitka a ani jediná bitka ešte nevyhráva vojnu...“
Tretí proti osudu
Dodnes sa nevie, prečo Stará Turá zhorela v tých dňoch takmer do tla. Zapálili ju utekajúci prívrženci Pešti alebo obsadzujúce slovenské oddiely? Dosť na tom, že v jej plameňoch sa na popol obrátilo aj pôvodné rozhodnutie vodcov Národnej rady tiahnuť Horným Uhorskom a rozširovať rady dobrovoľníkov. Štúr s Hurbanom sa dohodli: zostáva iba prechodne ustúpiť na Moravu.
Viliamovi do Krajného prinesie o tom správu Karol Holuby.
„Máme sa tiež stiahnuť?“ zaujíma kaprála.
„Rozhodnúť sa podľa situácie,“ nerozhodne krčí plecami Holuby.
„Máme skvelú pozíciu, škoda by ju bolo nechať len tak,“ uvažuje Villiam. „Krajné nevydám.“
„Naozaj chceš hájiť jednu bezvýznamnú dedinku?“ až sa preľakne Holuby. „Nie je to Prešporok, ani Myjava, ba ani len Brezová. Načo nám treba zopár chalúp?“
„Podľa toho dosť nejasného rozkazu,“ nahlas premýšľa Viliam,“ máme uvážiť, či hlavným silám pomôžeme získať čas na usporiadaný ústup. Koniec koncov, naň máme dosť času...“
Holuby pochopí. So zanovitým priateľom nepohnú rozumné argumenty. Má hodnosť zásobovacieho dôstojníka, Šulekovi nepodlieha, nuž... urýchlene opustí nebezpečnú oblasť. Viliam náhlivo buduje obranné pozície. Nad susednou Lubinou už stúpa dym, približuje sa škripot kolies vozov a hurhaj útočníkov. Rozpúta sa posledná šarvátka ťaženia, označovaná neskoršie ako „jesenná výprava“.
Takto ju zaznamená o sto rokov historik - kronikár Prvého slovenského povstania Daniel Rapant:
„Výzvedná výprava maďarská narazila na svojej spiatočnej ceste na menší odpor ľudu v Krajnom. Odpor organizoval Vilko Šulek v tom domnení a očakávaní, že maďarské ozbrojené sily ustupujú porazené. Pozväzoval brány na bránenie polí, zatarasil nimi cesty a za zátarasy sa ukryl s ozbrojenými sedliakmi, pozháňaných narýchlo z okolitých kopaníc...“
Ako to, narýchlo pozháňanými, môže zaujímať potomkov. Práve tento historik pripomína o niekoľko strán predtým boj organizovaných, „sprísahaných“ dobrovoľníkov.
Nie je to veľmi lichotivé jediné možné vysvetlenie: Rozutekali sa. Azda tí odhodlanejší aj chceli vytrvať, no po správe o všeobecnom ústupe prevládol pud sebazáchovy. Viliam zostane, zachraňuje stratenú vec. Pred švagrom sa zaveruje: „Ak na nás udrie priveľká presila, odrazíme prvý útok a potom chlapom prikážem ukryť sa na kopaniciach. Stadiaľ budeme vyrážať, bodať ich ako osy.“
„A oni vaše žihadielka vypália plameňom. Bohužiaľ na chalupách celého okolia,“ varuje ho Pavol Štefánik.
Lenže, Viliam sa, rovnako ako pred časom jeho brat Ľudovít v nitrianskom väzení, zatne. Šulekovci síce majú pokorne prijímať neprávosti či utrpenie, no nevzdávajú sa.
Historik Rapant dopíše: „...na takto pripravených prekážkach ranilo sa veľa gardistov. Pred postupujúcim vojskom na jeho streľbu dali sa však sedliaci na útek...
… Šulek spolu s niektorými inými... bol chytený a odvedený do väzenia do Hlohovca“...
Pokračovanie nabudúce
Michal Zahor
