Smer Jordánsko – Ukrajina – Slovensko
Doktor Ibrahim mal od malička pred očami potrebu kvalitného vzdelania. Cestu mu ukázal otec – vysokoškolský pedagóg. Matka sa starala o neho i s ďalšou kopou súrodencov (päť bratov a päť sestier). Syn sa vydal na dráhu lekára štúdiom v ukrajinskom Charkove. A ako sa hovorí, cesty osudu sú rôzne. Študentka zo Slovenska ho zaujala natoľko, že bola takpovediac ruka v rukáve. Z lásky svadba. A nie jedna, ale rovno tri. Jedna priamo na Ukrajine – študentská, viac – menej formálna, aby mladí ľudia svoj vzťah zlegalizovali. Ďalšia svadba prebehla podľa tradičných islamských zvyklostí v Jordánsku za účasti ibrahimovskej rodiny a do tretice všetko dobré – tá posledná sa konala na Slovensku, tentokrát zase s rodinou nevesty.
Ihab Ibrahim sa od roku 1999 stal obyvateľom Slovenska. Jeho manželka Gizela síce pochádza z južnej časti republiky, ale spoločne s manželom sa usadili na Záhorí, v malej obci Cerová. Tu mladý lekár začal so svojou slovenskou praxou. Vďaka Dr. Milošovi Orgoníkovi zo Senice, ktorého nazýva takmer svojím krstným otcom, pretože sa ho po príchode na Slovensko láskavo ujal a pomáhal mu, sa mu podarilo toto miesto získať a neobanoval to. Pacienti si k nemu rýchlo našli cestu. A aby sa na Záhorí cítil ešte viac pripútaný, prijal aj ponuku starostu Radošoviec Štefana Huťťu, aby prevzal tamojšiu zubnú ambulanciu v obci, kde nemali zubára. Ten dovtedajší totiž odišiel do mesta a obyvatelia obce museli za každou plombou cestovať. Vybavenie ambulancie zariadil starosta, lekár za svojimi pacientmi cestuje z Cerovej. Ako však vraví, neprekáža mu to. Je rád, že ľudia na Záhorí ho prijali bez akýchkoľvek rasových či náboženských predsudkov, sú priateľskí a radi sa ho aj povypytujú na rôzne zaujímavosti ohľadom jeho rodnej krajiny či náboženstva. Veselé pre neho bolo najmä prispôsobovanie sa rôznym nárečiam – v každej dedine znie trochu inak a musel dlho rozmýšľať, čo znamená v jednej obci „hnet“ a v druhej „porát“.
Aj sviatky zjednocujú rodinu
Rodina doktora Ibrahima je medzinárodná v tom dobrom slova zmysle. Otec rodiny z Jordánska, mama Slovenka z maďarskej komunity, deti, ktorým nerobí problém chápať všetky nuansy prelínania kultúr v rámci rodinnej pohody.
„Moje deti, osemročná Inas a štvorročný Omar už vedia, čo nás spája a rozumejú reči oboch rodičov,“ hovorí doktor Ibrahim. A prečo nie? Dcérka prežila v Jordánsku deväť mesiacov, aby poznala otcovu rodnú krajinu a naučila sa po arabsky. V súčasnosti hovorí rovnako dobre slovensky aj arabsky, učí sa aj po maďarsky, aby zapadla do matkinho prostredia. Syn je síce ešte malý, ale aj on celkom iste pôjde tou istou cestou.
Ako je to u Ibrahimovcov so sviatkami? Zaujímavo. Celá rodina rovnako svätí Rammadán (islamský sviatok, pripomínajúci kresťanský predveľkonočný pôst, počas ktorého 30 dní nesmie veriaci prijímať potravu ani nápoje v čase medzi východom a západom Slnka. Netýka sa to však detí, chorých ľudí a pod.), a aj Vianoce so všetkým, ako má byť – stromček, darčeky, večera..., Veľkú noc. Prostredníctvom oboznámenia sa s tradíciami oboch partnerov sa vyvinulo puto, podľa ktorého by sa mohla zariadiť aj zostávajúca časť ľudstva – a bolo by po nábožensky motivovaných vojnách.
Apropo, mottom mladého arabsko–slovenského zubára je, že inteligentní a dobrí ľudia na svete sa musia zhodnúť, ak sa dokážu navzájom pochopiť.
Andrea
Engelová
