Dediči osudu
Zaľúbený kaplán
Jarný podvečer roku 1846. Mestečko Myjava na severozápadnom okraji Nitrianskej stolice sa halí do tmy plnej bučania dobytka a brechotu psov. Tmavá farba a zvuky tak typické pre bezmála všetky horonouhorské roľnícko – remeselnícke mestečká. Až o dva roky, v rozpuku „jari národov“, bude slávnostne osvetlené fakľami a bude sa rozliehať spev bratríčkujúcich sa pánov bratov zemanov – sedmoslivkárov s remeselníkmi, majetnými gazdami, ba i kopaničiarmi z okolitých osád. Má nastať veľká chvíľa slobody. Aj vlastných a sebavedomých rozhodnutí poddaných Jeho cisárskeho veličenstva Ferdinanda V., ktovie prečo nazývaného Dobrotivý. Jej prvý dotyk, symbolický, teraz v Myjave pocítia dve desiatky gazdov, majstrov a remeselníkov. V evanjelickej škole práve založili „Spolok miernosti poctivých občanov“. Slovom a podaním ruky hosťovi – hlbockému dekanovi Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi sľúbili odteraz dodržiavať svoje šľachetné rozhodnutie:
„Zaverujem sa pred Hospodinom i pred rodinou a susedmi: odteraz otravu pálenčenú už ani len neobliznúť.“
Keď sa rozídu domov, hlbocký hosť privedie svojho mladého sprievodcu k odchádzajúcej dievčine, jedinej predstaviteľke nežného pohlavia na „sedení“.
„Nuž, Lajko, Anička by rada osobne spoznala spiritus rectora dnešnej slávy.“
„Nič také som vám nehovorila, pán farár,“ zrumenie dievčina.
„Tvoje pery síce mlčia, no oči prezrádzajú, po kom blúdia,“ odtuší Hurban a oboch predstaví. Aničku Koléniovú, dcéru už nebohého tunajšieho sluhu Božieho a svojho vového kaplána, ktorý pripravil založenie Spolku. Potom odíde, nechá mladých v rozpačitom mlčaní. Veď ho prekonajú; náročky splietol túto pavučinku, aby Ľudovíta Jaroslava Šuleka, syna chýrneho Jána Šuleka zo Sobotišťa, pripútal ešte väčšmi k tomuto kraju.
Obaja mladí – žijú v polovici podľa dnešných kritérií prudérneho 19. storočia – sa osmelia, rozhovoria sa. Ľudovít, nezvyknutý na „konverzáciu so slečnami“ nevychádza z údivu. Čo všetko Anička o ňom vie a pritom to prezrádza tak bezprostredne: že pán kaplán píše do Štúrových „Slovenských národných novín“, a nielen články, ale aj básne, že hral „dôležitú rolu vo veselom kuse“ sobotišťského divadla, že je akiste vysoko vzdelaný, veď navštevoval chýrnu univerzitu v nemeckom Halle, že... a že ona sa na neho hnevá, lebo pri návštevách Myjavy vdove Koléniovej a jej dcéram nevenoval ani len zdvorilostnú vizitu. Vdove po priateľovi a dávnom spolužiakovi jeho vzácneho otecka! Kaplán sa až preľakne. Ešteže si všimne pohľad, ktorému v tej dobe vravia šelmovský...
„Netušil som, že by sa vzácna pani matka či ctihodná slečna interesovali o moju bezvýznamnú osobu,“ vyjachtá.
„Ctihodná slečna možno nie, ale ja áno,“ utne Anička.
Treba sa vyjadriť zrozumiteľnejšie? 24 ročný Ľudovít sa ocitne v sladkom zajatí citov. Na hlbockej fare sa – podľa Hurbanovej mladej ženy – vznáša ako v oblakoch aj hrbí obavami, či môžu byť jeho túžby vypočuté. Hurbanová, tiež Anna, Ľudovíta pozná od detstva, je dcérou sobotištianskeho učiteľa Jurkoviča a o Šulekovcoch vie viac než iní susedia. Vie aj prečo v hlbockej kaplánke ešte po polnoci horí svieca. Tuší, že Ľudko si nepripravuje kázeň ani neštylizuje článoček do novín, ale prikladá verš k veršu. Tak noc čo noc. Donedávna životom kypiaci mladý muž chradne, bledne. Taká má byť romantická láska, aspoň podľa jeho názoru.
Snúbenec i – vyslanec
„Ó deva spanilá, púčok ružový!
Za dňa kvietkom si, za noci hviezdička.
Vo svetle vôňa tvá ma umára, za noci tvé dni nové otvára.
Ach, prečo nikdy neovoniam, prečo úsvit neuzriem?“
recituje Anna riadky z obhoreného papierika, ktorý našla medzi popolom. Nie všetky svoje básne Ľudovít spálil.
„Piesne Aničke Koléniovej“ spolu s inými vydajú potomkovia ako útlu knižôčku až o stodvadsať rokov, v roku 1966 – ako svedectvo Šulekovho výrazného talentu...
Teraz však Hurbana zlostia. Azda len jeho pomocník nechce nasledovať Ľudovíta Štúra v odmietaní požehnaného zväzku manželského? Alebo nebodaj má na fare ďalšieho Werthera, ktorý si – pravdaže len z vôle autora, hoci aj samotnéhop Goetheho – na konci románu vpáli guľku do hlavy? Šíri sa Európou zvrátená nemecká móda utrpenia. Treba mu jalovo vzdychať, truľovi makovému, keď národ potrebuje mužov činu?
Hurbanová od otca vie čosi o „šulekovskom osude“ pilnosťou a umom svojich blížnych zveľaďovať a pre nich i pokorne prijímať neprávosti či utrpenie.
„Obáva sa, či má právo osudom svojho rodu postihnúť nevinnú bytosť,“ logicky usudzuje Anna.
„Hlúposť,“ mieni Hurban. „Na city si obaja brnkajú už vyše poldruha roka. Najvyšší čas vec uzavrieť!“
V blízkom mestečku Brezová sa na Veľkú noc 1848 poriada ľudová veselica. Hurbanovci na ňu pozvú aj Aničku. Ľudovít tancuje iba s ňou. Bozkom sa zasnúbia, dohodnú sa, že pani farárka Hurbanová príde o týždeň v zastúpení jeho mŕtvych rodičov požiadať „pani sestru“ Koléniovú o ruku jej spanilej slečny dcéry...
Lenže v Brezovej sa nielen spieva a tancuje, v Brezovej sa hlavne reční. Hurban pripomína Uhorským snemom zrušený zákon o poddanstve i ďalšie sľuby voľnosti a bratstva: „Ak nám v tomto novom veku svitla sloboda, majte na pamäti: hrozí, že ju opäť pohltí tma. Padne na naše mestečká a dediny, keď nezaznie zvon bratstva všetkých uhorských národov, teda aj nám, Slovákom, z mohutného kmeňa slavianskeho. Zvoní zvon slobody, čujte ho národy! Čo máme počuť v jeho hlahole? Vyplnenie našich oprávnených žiadostí, aby v úradoch a školách znela naša rodná reč, aby bol Slovák vo vštkom rovný s Maďarom, Nemcom, s kýmkoľvek na tejto Božej zemi. Aby i jemu vrchnosť cestou zákona navrátila majetky, o ktoré ho počas stáročí olúpila...“
Večer sa vzdelanci zídu v dome organára Šaška. Diskutujú o obežníku stoličného úradu. Na 1. mája zvoláva do Nitry zhromaždenie richtárov a prísažných z celej stolice. Ľahko si predstavia, ako župan s podžupanom budú vysvetľovať „Marcové zákony“.
Ale v Nitre sa pripravuje aj veľké ľudové zhromaždenie. Naň treba vyslať deputáciu vzdelancov. Presnejšie – vyslancov, ktorí prednesú „Žiadosti slovenského národa stolice Nitrianskej“, len pred chvíľkou búrlivo schválenými. Hurban nemôže ísť, navrhne za seba Daniela Bórika, vrbovského farára a za hlbockú obec kaplána Ľudovíta Šuleka.
S povzdychom prijme Ľudovít čestné poverenie. Predstavoval si cestu do Myjavy. A veď, čo už? Poberie sa do Nitry, stadiaľ hupkom do Myjavy, či nie?
Ľudovít sa vyberie v ústrety svojej smrti.
Pokračovanie v budúcom čísle
MichalZahor
