Od perúnskej lukostreľby po fašiangy

Viete, čo sú to Perúnove sviatky? Kresťanské Hromnice. Perún patril k významným slovanským pohanským bohom, ktorý mal silu bleskov. Jeho hlavným atribútom bol strom dub, ktorý nielenže predstavoval Perúnovu silu, ale samotné blesky aj priťahoval mohutnou korunou a koreňovým systémom.
Starí Slovania delili rok namiesto štyroch ročných období na dve. Zimu a leto. Tieto dve obdobia sa podľa ich kalendára striedali práve začiatkom februára. Striedanie ročných období zvestovali prvé „letné“ búrky s bleskami, hromami a krupobitím. To bol ten pravý čas na začiatok Perúnových osláv.
„Perúnove božstvo siaha až do dávnych čias Slovanov ešte pred narodením Krista. Slovania sa stretávali v dubových svätohájoch, kde sa robili najčastejšie veštecké lukostreľby. Na základe letu šípov sa pozerali sa do budúcnosti. Nešlo o preteky, kto najďalej dostrelí, išlo o dopad šípu, či sa odrazil a podobne. Slovania mali celý systém výkladov veštenia zo streľby do duba,“ informovala prítomných zvedavcov sobotňajšej Perúnskej lukostreľby v kunovskej Čajovni u súsedú Oľga Veleslava Dubovská z Občianskeho združenia Karpatský pecúch.
„Na týchto oslavách sa často zapaľovali očistné ohne, pila medovina. Tradícia takýchto vatier okolo obcí sa ešte donedávna zachovala. Očistné ohne pripravovali ľudí na odchod zimy a príchod leta. Až neskôr sa potom pálila Morena a začali oficiálne jarné sviatky,“ hovorí Oľga Veleslava a dodáva, že túto staroslovanskú tradíciu cirkev nedokázala potlačiť, tak ju prispôsobila k svojmu kalendáru. „Keďže sa starí Slovania stretávali pri duboch, stromoch boha Perúna a slávili svoje sviatky, pri týchto duboch začali stavať vlastné svätostánky. Preto takmer pri každom kostole na územiach obývanými Slovanmi rástli duby. Tie však neskôr padli za obeť neskorším stavebným úpravám.“
Oľga Veleslava spolu s Duchoslavom v kunovskej Čajovni nehovorili iba o hromničnej či perúnskej lukostreľbe, ale aj o iných sviatkoch starých Slovanov. Taktiež celé stretnutie aj obohatili o názorné ukážky i strieľanie do duba. Ten však nahradil kartónový terč, na ktorý účastníci stretnutia vlastnoručne dub namaľovali. „Perúnove oslavy sprevádzal buchot, hrmot, hučanie, rapkanie. Slovania napodobňovali zvuky búrky za pomoci veľkých bubnov z duba zvaných dob, pískali na píšťalách koncovkách, búchali ozembuchmi. Spievali sa oslavné piesne smerom k predkom Rodu, ktorý ovplyvňoval ich každodenný život,“ hovorí Duchoslav. „Slovania strieľali z lukov nielen počas sviatkov, ale aj pri uzatváraní obchodov. Ukazovalo to, aký človek uzatvára obchod. Takéto tradície ešte pretrvávajú u etník v niektorých ázijských štátoch. Slovania patrili k dobrým lukostrelcom, pričom jedna z posledných zmienok o lukostrelcoch sa týka aj Plaveckého hradu. Koncom 18. storočia tam žil lukostrelec z Bytče, ktorý slúžil u rodiny Forgáčovcov. Z historických záznamov je známe, že šípy sa robili zo šľahúňov - výhonkov šípovej ruže, ktoré sú geometricky guľaté a rovné. Taktiež sa používali aj šľahúne z liesky či svíbu. Aj názov luk je staroslovanský, znamená polovicu oblúka, ktorú vytvára. Po príchode strelných zbraní sa luk stal iba tichou zbraňou chudobných na pytliactvo.“
Súčasťou slávností bolo aj vydymovanie priestranstiev, kde sa slávnosti konali. Vydymovanie je ešte aj dnes súčasťou zachovaných ľudových tradícií, ktoré majú pohanský pôvod. K týmto tradíciám patria aj fašiangy a k nim aj fašiangové masky. „Maskové sprievody majú veľmi dlhú tradíciu. Do masky sa človek obliekal preto, aby sa priblížil k dušiam svojich predkov, aby si naklonil ich priazeň na ďalší rok. Keďže sa bál posmrtného života, vedel, že v tej maske ho nespoznajú a nezoberú ho zo sebou do svojho sveta,“ vysvetľuje etnologička Lenka Danišová historické skutočnosti. „Každý región má svoje masky, ale vždy v nich dominovali znázornenia silných druhov zvierat ako medveď, tur, kôň či cap. Až neskôr sa z týchto tradičných jarných rituálov stala ľudová zábava.“
V súčasnosti masky charakter zábavy, nemyslí sa na dávne zvyky, na strach z predkov. Aby sa z nich vytratila pohanská podstata, cirkev v stredoveku využila obdobie medzi dvomi hlavnými pôstmi v roku na odľahčenie vnútorného napätia, ktoré sa končiacou zimou v človeku hromadilo. „Fašiangové obdobie trvalo od Troch kráľov po Popolcovú stredu. Ľudia si mohli dovoliť vybočiť zo spoločenských noriem, mohli kritizovať svoje okolie bez toho, že by sa museli báť odplaty, pretože bolo všetko dovolené. Spievali sa ľahko šteklivé piesne, ženy sa prezliekali za chlapov, chlapi za ženy. Išlo vlastne vytvoriť svet naruby, ktorý vplýval na človeka pozitívne a plnil akúsi úlohu psychohygieny. Tak je tomu aj dnes. Človek si cez fašiangy oddýchne a neberie energiu.“
Lenka Danišová má za sebou sedemnásťročný výskum v rodnej obci Boleráz. V piatok 9. februára ho priblížila obyvateľom Brezovej pod Bradlom v rámci putovnej výstavy v mestskej knižnici. Tá približuje život v obci počas štyroch ročných období prostredníctvom fotografií, rekvizít i autentických výpovedí starých ľudí. Spolu s výskumom aj oživila dávne tradície v obci, ktoré dnes aj za hranicami okresu šíria Detská ľudová hudba Brezinka a Ľudovo-výtvarný krúžok Maderánek. „Deti sa zúčastňujú obnovy a revitalizácie ľudových zvykov, pretože ľudové zvyky obohacujú život človeka,“ dodáva Lenka Danišová. Výstavu si môžete pozrieť do 8. marca. - gak -