Maliarske vyznanie Jany Kazičkovej

Senická Galéria ZUŠ svoje alternatívne a zdá sa aj čoraz frekventovanejšie výstavné priestory zhruba od polovice februára rezervovala pre komornú, poetickú výstavu, zostavenú z výberu maliarskej tvorba výtvarníčky a pedagogičky Jany Kazičkovej.
V kurátorskej réžii Boženy Juríčkovej (Záhorská galéria v Senici) sa na nej autorka prezentuje vyše 40 dvojrozmernými dielami, realizovanými najmä olejom a inými kombinovanými klasickými technikami, ktoré s malou výnimkou vytvorila v rozpätí posledných troch – štyroch rokov. Jej staršiu tvorbu verejnosť regiónu pozná z viacerých kolektívnych prehliadok neprofesionálnych výtvarníkov a pedagógov, a predovšetkým z predchádzajúcej jubilejnej autorskej retrospektívy.
Okolie však Janu Kazičkovú pozná nielen prostredníctvom vlastnej kultivovanej výtvarnej tvorby. Priaznivú odozvu i značný úspech má jej mnohoročné cieľavedomé invenčné pedagogické úsilie v prostredí základnej umeleckej školy v Brezovej pod Bradlom. Nielenže tu bezmála už tridsaťročie pedagogicky aktívne pôsobí, ale od roku 1991, kedy škola získala právnu subjektivitu, aj riaditeľuje.
Najnovšia výstava Jany Kazičkovej plynule nadväzuje na programovú líniu, ktorú vo voľnej tvorbe rozvíja nepretržite od svojho absolutória na UPJŠ v Prešove v roku 1975 (odbor výtvarná výchova u akademických maliarov Tibora Gála a Júliusa Hegiessiho). Nosným pilierom i maliarskeho diela je krajina, koncipovaná v širšom zmysle ako súčasť globálnej témy, prírody a prostredia. Podnety a inšpiratívne pramene nachádza všade okolo seba; motivicky často načiera do okruhu jednoduchých florálnych prvkov – kvety, listy a hlavne stromy sú jednoznačne v centre autorkinho záujmu. Príťažlivé sú i amorfné tvary prírodnín, kameňov alebo aj celkom opačné štruktúry – prísne geometrické konštruktívne línie architektúry a jej detailov.
Bezprostredný prvotný senzuálny impulz predstavuje materský prístav v ktorom je bezpečne ukotvená autorkina výtvarná senzibilita. V ďalšej fáze, etape vlastného autorského hodnotenia však už význam objektívnych súvislostí ustupuje a naopak, do popredia prichádza moment zdôraznenej emocionality a väzby vizuálno–optické. Preto virtuálna úvaha Jany Kazičkovej nikdy nie je púhym vecným prepisom fenoménu javu či stavu bytia, ale jeho subjektívnom, v danom prípade citovou lyrickou interpretáciou. Konkrétnu situáciu obohacuje o nové duchovné, emotívne podoby, nové obsahy aj nové významy. Realita všedného dňa dostáva citlivú, jedinečnú poetickú tvár.
Vlastné výtvarné vyjadrenie zážitku rieši autorka v rovine dekoratívnych princípov výstavby obrazovej plochy. Zásadným prvkom je farba. Farebnú kultúru obrazu podmieňuje spomínaný plošný dekorativizmus; farba sa objavuje v ľahkých lazúrnych vrstvách, v početných valéroch a smeruje až k monochrómii. V celej šírke sa oslobodzuje od lokálnej i senzuálnej skúsenosti. Je hrou, ktorá preberá ďalšie symbolické obsahy a emotívne zrkadlenia a ktorá v konečnom dôsledku jednoznačne tlmočí pôvodný myšlienkový zámer autorky.
Akademický maliar Fero Kráľ pred časom na margo tvorby Jany Kazíčkovej poznamenal: „Jej maľby sú vyznaním lásky k životu k ľuďom... Jej maľby sú tiché, intímne spovede o žití, o šťastí... Jej tvorba je nenápadná, ale preniká hlboko do srdca tých, ktorí sú schopní pred dielom postáť a sa zamyslieť.“
Vyznanie, ktoré je stále aktuálne.
- bad-