Titani v tesných sarkofágoch

Dediči osudu III.

Ži a nechaj žiť!

Svoju hrozbu – ktovie, či ju myslel celkom vážne – nemusí slúžny Vagyon splniť. Na majetkoch Brančského komposesorátu už prestáva kikiríkať červený kohút. Ešte dlho sa bude rozprávať, že dvojctihodný pán Ján Šulek, ktorý vraj jediný poznal podpaľača, zlosyna potajomky navštívil a prevravel mu do duše. Nikdy ho nevypátrajú, aspoň v obecnej kronike niet o ňom zmienky. Farár odovzdane znáša údel pre svojich blížnych pokorne prijímať neprávosti či utrpenie.
Poslednej rane osudu neodolá. Uprostred roku 1837 mu náhle zomiera oddaná životná družka Mária. Ani nie 51 ročná, no zoslabnutá po deviatich pôrodoch a dobitá – tuberkulózou. V Sobotišti sa šepká, že večerami blúdila za mestečkom a strážila stodoly pred podpaľačom, premokla, prechladla...
Z tohto úderu sa Ján Šulek už nespamätá. Azda by sa aj, pred dvadsiatimi dvomi rokmi prežil smrť prvej manželky, no priťaží mu nevraživosť miestneho panstva. Presnejšie – pomsta malicherných nafúkancov na nevinnom, na jeho bezbrannom synovi Bohuslavovi Šulekovi.
Bohuslav je otcovou výčitkou proti sebe samému. Najstaršie Máriino dieťa sa narodilo so zreteľne nakrivenou chrbticou a nahluchlé. Boh mu telesnú krásu však vynahradí duševnou; mládenec udivuje skvelou pamäťou a vycibreným logickým myslením. Na Prešporskom evanjelickom lýceu patrí k najlepším študentom, triumfuje nad budúcimi veľduchmi Slovákov. Ale kňazom sa nestane. Superintendant Stromský mu odmietne vysvätenie.
Tušíme prečo. Referencie o bohosloveckých kandidátoch poskytovali cirkevnej vrchnosti aj obecné úrady. Sobotištiansky sa riadil vôľou grófa Nyáriho, ktorý sa pýšil rodovým erbom s nápisom „Vive et vivas!“ - Ži a nechaj žiť! „Liberálny“ zemepán, hoci takto katolík, vyslovil želanie, evanjelický biskup ho splnil. Zámienka sa našla: zmrzačené telo a slabý sluch.
Zroneného 21 ročného mládenca načas prichýli otec, verí, že mladý „kaplán“ svojou prácou presvedčí rigorózneho Stromského. Lenže starého Božieho sluhu začiatkom decembra 1837 postihne prvý záchvat mŕtvice a o niekoľko dní ďalší. Nepomôže mu ani z Viedne narýchlo privolaný syn Ján Michal, lekár, minulý rok promovaný na Viedenskej univerzite, teraz vojenský chirurg. 6. decembra 1837 autor náboženských a ľudovýchovných spisov a korešpondent viacerých „učených spoločností“ zomiera. Zanecháva dlžobami kvárenú faru a deväť neodrastených detí; ešteže sa o nich nevlastní súrodenci postarajú.
Nositeľ erbu s nápisom Ži a nechaj žiť! sa postará, aby syn spupného farárika neuspel na zasadaní konventu voliaceho nového dušpastiera sobotištianskej evanjelickej pospolitosti. Bohuslav Šulek musí vyprázdniť aj biednu izbičku na fare. Útočisko nájde u brata Jána Michala, ktorý už odišiel z armády a začína lekársku prax v ďalekom Chorvátsku, vo Slavonskom Brode. Až o niekoľko desaťročí sa odborná verejnosť presvedčí, o akého výnimočného intelektuála prišlo Uhorské kráľovstvo...

Prvý proti osudu

Doktor medicíny Ján Michal Šulek je skrz naskrz slobodomyseľným mužom a na veštbu zapísanú v starom kancionáli má len pohŕdavý úškľabok. Môže si to dovoliť. Je vyhľadávaným lekárom, verejne známym zástancom idey novej politickej koncepcie Veľkej Ilýrie. Idey, ktorá okrem požiadavky slobody a bratstva hlása skoré vytvorenie Trojjediného kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie. Chorvátsko síce patrí do Uhorského kráľovstva, no riadia ho úradníci Viedenskej dvorskej kancelárie. Nemajú nič proti tomu, aby šor doktor nosil namiesto úradného dlhého kabáta „vlasteneckú“ krátku surku a cylinder vymenil za červenú čiapku. Vedia o jeho odbornej príručke, ortopedicko – traumatologickom diele pre vojenských chirurgov, akú nemá ani jediná európska armáda, vedia, že bol oficierom a priženil sa do váženej rodiny Božicovcov, že reční na ilýrskych zhromaždeniach, no nechávajú ho na pokoji.
Lenže ctihodný šor doktor má po čase dosť čo ako vlasteneckého hlivenia.
„Odcestujem do Záhrebu,“ oznámi svojej Fanny. „Nie nadlho, len čo si pohovorím s Bohuslavom. Listovne sa dnes neoddá.“
Mladší nevlastný brat Bohuslav, práve ten „nehodný kňazského stavu“, pobudol pred časom s novomanželmi. Nie dlho, iba čo sa za niekoľko týždňov naučil po chorvátsky. Dokonale. V Záhrebe sa stal sadzačom novín „Denica ilyrska“, krátko na to faktorom celej tlačiarne a napokon redaktorom onoho „denníka“. Je spokojný, z tlačiarne doletí slovo ďalej ako z kazateľnice. Brat Ján Michal si pozorne prečítal jeho brožúru „Čo zamýšľajú Ilýri?“ Pre ňu sa na neho bezmála oborí:
„Pričasto v nej opakuješ to nepochopiteľné ,Boh ochraňuj uhorskú konštitúciu, Chorvátske kráľovstvo a ilýrsky národ!“
„Také je krédo našich vodcov,“ bráni sa Bohuslav.
„Tých, čo zaspali dobu. Horšie je, že sa prepožičiavaš na obhajobu rakúskej ríše a Habsburgovcov.“
„Viedeň je našou jedinou záštitou pred rozpínavosťou budínskych pánov,“ vysvetľuje redaktor. „Vytýčili si cieľ: do desiatich rokov premeniť chorvátsku zem na maďarský kraj. Bráni im v tom iba Habsburg a my vlastenci. Vyčkaj zopár dní!“
Doktor Šulek sa zo Záhrebu nevráti najbližším dostavníkom, ako sľúbil užialenej Fanny.

Jediné východisko – útek

Je 24. júla 1845. Ulicami Záhrebu tiahnú stovky študentov a remeselníkov. Spievajú hymnickú „Još Hrvatska ni propala“, skandujú „Ilyrska! Ilyrska“. Veria vo vlastné národné kráľovstvo.
Dopochodujú na hlavné námestie. Vtedy z bočných ulíc zaútočia kyrysníci a dragúni. Rakúšania. Kone šliapu po utekajúcich. Tí sa bránia kameňmi. Zahrmí salva z karabín. Chorvátski vlastenci majú svojich prvých národných mučeníkov: 13 mŕtvych a 27 zranených...
„Zutekaj, Janík!“ nalieha Bohuslav.
„Som lekár... musíš ty...“
„Tiež nemôžem. Som žurnalista.“
Ján Michal má pri sebe svoju lekársku tašku, ošetruje najbližších ranených, potom ich sprevádza do špitála ponúknuť svoje služby. Bohuslav ho nasleduje.
V podvečer, po odchode od ranených, ich na ulici pristaví muž v tmavom kabáte. Vyzve ich nasledovať ho – na policajnú stanicu. Spoznávajú ho, ponevieral sa okolo lôžok a načúval, ako do stonov ranených lekár šťavnato preklína veličenstvo cisára a jemu podobných vrahov.
Doktor nie je trasorítka. Spomenie si, ako podobné obťažovanie, pravdaže, nie na verejnosti, riešia jeho krajania zo Záhoria a v Hornom Uhorsku. Udrie špicľa päsťou medzi oči a skôr, než sa preberie, naleje mu do nosa pár kvapiek svojho vlastného uspávadla, ópia s makovým extraktom. Neublíži mu, o hodinku sa preberie. Čo potom? Úrady ľahko zistia, kto operoval v záhrebskej nemocnici...
Pokračovanie v budúcom čísle
MichalZahor