Pálfi nechal jaskyňu sprístupniť, dal vystrieľať vchod cez puklinu, ktorá komunikovala s povrchom. Existuje povesť, že jaskyňa je prepojená tunelom s hradom. ,,Teda, že v minulosti sa dalo cez chodby jaskyne dostať na hrad a naopak. Ale je to len ústne podanie, jaskyniari nič také neobjavili,“ hovorí M. Hačo. Kedysi sa povrávalo, že do jednej diery spustili človeka, ktorý sa tam stratil a nikto ho už nikdy nevidel. ,,Jaskyňa je síce veľmi členitá, diera na diere, ale je tak prechodená, že tu neexistuje nový kus. Objavili sme ešte sto metrov, ale je to len jej súčasť,“ dodáva.
V neskoršom období nájomca tohto panstva už v jaskyni sprevádzal svojich hostí a návštevníkov. ,,V Plaveckom Podhradí býval lesník, ktorý za istý finančný obnos ľudí previedol po chodbách jaskyne,“ hovorí jaskyniar. Záznam o takomto sprístupnení pochádza z roku 1880. Tu sa už popisuje, ako horár sprevádza ľudí po zákutiach jaskyne. ,,Práve tento údaj dokazuje, že Plavecká jaskyňa je prvá oficiálne sprístupnená spôsobom vodcovským v Uhorsku! Ďalšou sprístupnenou bola Jasovská, ktorú objavili mnísi z neďalekého kláštora. Istý čas sa tvrdilo, že táto bola prvá, ale dnes je dokázané, že je to Plavecká,“ odokrýva neznámu minulosť M. Hačo.
Návštevníci jaskyne si v nej svietili pomocou karbidových lámp alebo faklí. Tým sa výzdoba zadymila a poškodila. Dokonca raz tu niekto zapálil i pneumatiku. ,,Po prvej svetovej vojne sa uvoľnili nepísané panské pravidlá, že do lesov nesmú chodiť ľudia. Tak sem začali chodiť a ešte viac jaskyňu zdevastovali,“ vysvetľuje. Z výzdoby sú poolamované kvaple, steny sú popísané rôznymi menami a odkazmi. Časom na vchod dali mrežu, aby sem nechodili nezvaní návštevníci, ale tá bola častokrát vytrhnutá. Podľa dochovaných ústnych historiek sa tu vraj schovávali zbojníci, zlodeji a vyvrheli.
Cez druhú svetovú vojnu sem chodievali nemeckí vojaci na prechádzky a exkurzie. Z tohto obdobia sú na stenách vyryté mená dôstojníkov i hákové kríže. Medzi ľuďmi vznikla legenda, že v blízkom okolí musí existovať jaskyňa, kam Nemci ukryli tajný archív a debničky s vojenskými vecami. ,,Vchod mali zostreliť a zasypať skalami. Ľudia verili, že je to buď niekde v Plaveckej jaskyni alebo v blízkom okolí sa nachádza vchod do jaskyne.“
Po vojne ostala jaskyňa až do sedemdesiatych rokov minulého storočia opustená a veľmi zdevastovaná. V tomto období vznikla v Plaveckom Podhradí skupina jaskyniarov, ktorí sa o ňu opäť začali zaujímať. Urobili sa prvé výskumy. ,,Začali kopať pri vchode, kde objavili asi sto metrov, čo bol veľký úspech. Potom sa dlhšie obdobie venovali výskumu na Pohanskej, a po 15 rokoch sa sem vrátili. Objavili tu lokalitu Plavecká priepasť 2,“ hovorí jaskyniar. Išlo o veľkú prepadnutú sieň, ktorú vyčistili. Nazvali ju Drôtiková, pretože tu našli drôty, o ktorých si mysleli, že sú zo schovaných nemeckých archívov a dební.
Potom na čas nastal útlm v prácach. Až v roku 2002 sa konal v Plaveckom Podhradí celoslovenský týždeň jaskyniarov. Vtedy, 13. júna prenikol cez závaly jeden jaskyniar a dostal sa do jaskyne 30 metrov po lane. Dóm, v ktorom sa objavil, bol veľký 50 metrov. ,,Na pravej strane sú stalagnity. Najvyšší má takmer päť metrov,“ vysvetľuje M. Hačo. ,,Ľavú časť charakterizuje jazero, ktoré má hĺbku štyri metre. Po tomto objave sa vrátili jaskyniari skúmať Plaveckú jaskyňu. Dohodli sa, že ju sprístupnia verejnosti. Vybudovali tu chodníky, nízke časti prekopali a s pomocou individuálneho osvetlenia sa jaskyňa dá prejsť takmer celá. ,,Vždy posledný víkend v roku robíme deň otvorených dverí. Kto chce, môže prísť a my ho prevedieme chodbami jaskyne,“ dopĺňa M. Hačo.
V tomto roku sa jednému mladému jaskyniarovi podarilo objaviť sto metrov, čím sa Plavecká jaskyňa stala vlajkovou loďou plaveckého jaskyniarstva. Má osemsto metrov, je najdlhšia v tomto krase a najstaršia sprístupnená. Začiatkom tohto roka sa opäť začal jej intenzívny výskum. Rasťo Piovarči
foto: M. Hačo,
D. Suchán, autor
Jaskyňa vznikla na vrstevnatých poruchách tektonického charakteru vo vápencovej doske. ,,Veľmi dobrým krokom bolo, že sa sem zamedzil prístup ľuďom, pretože jaskyňa začína postupne opäť ožívať. Čistí sa od starých zadymených nátekov, voda ju pomaly obmýva.“ V jaskyni dlhodobo vznikal prievan, lebo mala horný i dolný vchod, preto vyschla a odumrela. No v niektorých jej častiach opäť začali kvapkať tzv. brčká. Väčšia časť jaskyne však výzdobu nemá. Bola dlhodobo pod vodou a nakvapkaná voda vypĺňala celý jej priestor. Na stenách je vidieť meandre kadiaľ voda tiekla. Počas suchého obdobia opadla. Koróziou sa zväčšoval jej objem. Časti vápenca sa oslabovali a gravitáciou sa zrútili, čím vznikali siene. Najväčšia sieň v jaskyni sa nazýva Netopierí dóm. V lete tu bývajú kolónie netopierov, ktoré však na zimu odlietajú preč. Steny v dóme sú čierne od guána, netopierieho trusu. Za jeden rok sa ho nazbiera až do výšku až 50 centimetrov. V lete býva v dóme silný zápach, pretože v guáne sa liahnu rôzne larvy.
,,Táto jaskyňa je najteplejšia na Slovensku, má 12 stupňov. V zime teplota o pol stupňa klesne. Dodnes sa vedeckým výskumom nepodarilo dokázať, čím to je, lebo priemerná teplota v jaskyniach býva osem stupňov,“ hovorí M. Hačo. Nám sa v jaskyni podarilo objaviť jedného netopiera – podkovára. Okrem neho tu prebýva ešte niekoľko ďalších druhov.
Jaskyňa sa skladá z troch poschodí. Hneď pri dverách je malá priepasť, hlboká asi šesť metrov. Cez ňu sa dostávame do najnižších poschodí. Máme na sebe jaskyniarske obleky, na hlave prilbu a malú baterku. Strednú časť tvorí Dóm netopierov a tam sú betónové schody, po ktorých prechádzame do častí jaskyne so začínajúcou výzdobou. Mnohé kvaple sú odumreté a potiahnuté sivým povlakom. Po železných rebríkoch sa cez úzku štrbinu dlhú tri metre plazením dostávame do horných poschodí. ,,Ako hovoria jaskyniari, hrudník sploštiť na výdych, hlavu na bok a prejde každý. Prevliekli sa tadiaľto sedemdesiatnici a 120 kilový junáci,“ podotkne jaskyniar. V hornom poschodí je výzdoba najzachovalejšia. Nachádzajú sa tu krásne stalagnity, stalaktity a rôzne sintrové náteky. ,,Smutné je, že jaskyňa je odumretá a bez prístupu vody. Vyplýva to z toho, že nadložie nad ňou je veľmi tenké a už nedokáže absorbovať pri zrážkach toľko vody,“ dodáva. Preto ožíva len v jarných mesiacoch, keď sa topia snehy. Trvá to mesiac, zvyšok roka je jaskyňa suchá. Iba posledný pekný stalagnát s výškou 2,72 metra je živý. Celý rok má mierny prítok vody. ,,V jaskyni je aj špecifická výzdoba – biely mäkký sinter, nickamínek. Je to mäkká hmota. Hovorí sa, že vzniká z baktérií.“ Vyzerá ako vata alebo hrubá pleseň. Pôvod jej vzniku ale doteraz nie je presne objasnený. V častiach, ktoré boli objavené len pred nedávnom, je vidieť ako jaskyňa vyzerala predtým, než do nej prenikli ľudia. Zachované sú tu brčká s dĺžkou až päťdesiat centimetrov. ,,Je to krásny pohľad na to, ako sa modelovala jaskyňa. Jedna sieň celú vyzdobuje neporušený sinter. A je tu jazero a žijúce kvaple. Plánujeme ju sprístupniť.“ Podľa jaskyniara by to bol ukážkový príklad, ako vyzerá jaskyňa, ktorá je pod ochranou a ako tá, ktorú zničili ľudia. ,,Mohla by to byť pekná náučná lokalita. Zdevastovaná jaskyňa a nová objavená. Medzi nimi je dvestoročný rozdiel.“
