Dediči osudu II.
Podlosť inšpiráciou?
Tri mená, totiž roztrasené krížiky nad nimi, ktoré obviňujú sobotištianskeho farára Jána Šuleka z podnecovania požiarov, vyvolávajú hnev i ľútosť neprávom obviňovaného. Nechápe. Takí dobrí a bohabojní cirkevníci! A zrazu toľká podlosť! Museli potratiť rozum, áno, áno, zošalieť! Pravdaže zošalieť, podobné udanie by nebral vážne ani najhlúpejší dedinský boženík.
„Na to by som sa nespoliehal, Janík,“ mieni učiteľ Samuel Jurkovič. „Panstvo sa v podobných prípadoch vždy správa ako hladný pes, nepustí, do čoho sa zahryzne.“
O dvadsaťdva rokov mladší učiteľ je dôverným priateľom starého kňaza. Jemu jedinému Šulek prezradí mená udavačov, nikto v mestečku sa ich nedozvie a dodnes zostanú neznáme.
„Sú to zúfalci, zadlžení u Árona,“ vysvetľuje kňaz. „Prepili by u neho aj vlastné hlavy a teraz sú ochotní za odpustenie úžerníckych úrokov vykonať každú podlosť. Je možné niečo iné, než ich poľutovať?“
„Nestačí ľutovať,“ nadhadzuje Samuel Jurkovič tému, o ktorej debatujú čoraz častejšie: Uhorsko, jeho hlúposť a zaostalosť ako azda nikde v Európe. Alkoholizmus a dlžoby, úžerníctvo, bieda – pevný kruh. Pritom viedenské noviny – obaja si predplácajú viacero novín – píšu, že v Anglicku sa podobne postihnutí bedári zhromažďujú do spolkov a spoločne sa bránia. Aj v Sobotišti Jurkovič pozorne sleduje život a hospodárenie navonok uzavretých habánov.
Dosiaľ to boli len krátke nezáväzné debaty. Od toho dňa učiteľ častejšie nadhadzuje svoje myšlienky, prvé predstavy... O niekoľko rokov, v roku 1845, už po smrti staršieho priateľa, zakladá v mestečku „Spolok gazdovský“.
Hriechy farára Šuleka
Krátko po „vizitácii“ slúžneho Vagyona horí na Kunovských pasienkoch. Škoda síce neveľká, zver neuhynula, zhorelo iba zopár chumáčov suchej trávy a ohrady, no panské! Preto sa tentoraz v senickej slúžnodvorskej kancelárii oborí gróf Nyári na zástupcu Nitrianskej stolice:
„Tvoji úradskí nestoja zaveľa, veľkomožný! Nevedia priškripnúť jedného lotra. Nevedia, či nechcú?“
„Nemôžu, tvoja milosť,“ krčí plecami slúžny. „Poddaní vidia v plameňoch prst Boží a ten je stále milosrdný k obydliam i statku. Preto, hoci iste vedia, kto zapaľuje, neprezradia ho ani na dereši.“
„Aby sa nezatínali,, keď z kancľa dostávajú požehnanie!“
„Farár Šulek je mimo obliga, o tom mám zaručené správy. V kostole i v rozhovoroch sa vyhýba akejkoľvek zmienke o... ehm... dávnych či nedávnych majetkových prehmatoch vrchnosti.“
„Zato ohne sú zrejme jeho záľubou.“
Gróf pohodí na stôl útlu knižôčku. Slúžny si prečíta titul:“Rozmlouvání o ohni“ a tiež „Z jazyka nemeckého preložil Ján Šulek, rektor školy evanjelickej v Mošovciach. Vytlačené v létu Pána 1804. Dúvtipné rady jako ničivým požárúm ubrániti se.“
„Nie je to dostatočný dôkaz?“ víťazoslávne sa tvári gróf.
Obaja sú šľachtici, páni bratia, môžu hovoriť otvorene, no grófovo bohatstvo bráni ináč vplyvnému úradníkovi vysloviť, čo si práve pomyslel, že Nyári musí byť buď idiot, alebo ním musí lomcovať až bezbožná nenávisť k bezmocnému farárikovi. Druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Lebo keď slúžny šomre, že podľa takéhoto, prepytujem, dôkazu, by sme za príčinu požiaru mohli označiť aj vodu a naviac je to vyše tridsať rokov stará brožúrka, gróf Nyári doloží:
„Ten luteránisko spisuje aj kadečo iné, a dnes. Naviac rozdáva kadejaké písomnosti a letáky. Dostáva ich poštou až z Prešporka, od akéhosi Československého ústavu, veľkomožný.Nože si zrátaj dva a dva, veľkomožný a predlož mu účet z moci úradskej! Mimochodom, nezriedka sa vychvaľuje, že kedysi v Mošovciach bol jeho žiakom ten Kollár, vychýrený hlásateľ panslávizmu...“
Kam čert nemôže...
...pošle a či nastrčí ženu, usúdi slúžny Vagyon a pri svojej ďalšej návšteve Šulekovej fary trvá na tom, aby rozhovoru načúvala aj jeho manželka, vzácna pani Mária, rodená Neumannová. Grófove idiotské argumenty nespomenie, no zadrapne do posledného farárovho dielka „Grammatica Latina“, vytlačeného v Skalici v roku 1833.
„Dovolil som si ju spísať pre potreby uhorských učiteľov,“ pripomína Ján Šulek. A po otázke, či vysvetľujúci text je v maďarčine, a potom prečo v nej nie je, objasní: „V Budíne takú zostavili naslovovzatí učenci, no našim vzdelancom je bližšia čeština, nuž v nej som...“
Slúžny ho preruší výstražným gestom.
„Radšej už mlčte, domine!. Mohol by som si myslieť, že zámerne zabúdate na nariadenie jeho výsosti palatína o používaní maďarského jazyka na stoličných úradoch a v ich písomnom styku.Ergo, latinčina je obecným rektorom a notárom nanič. Pokiaľ by ste spísali svoju učebnicu po maďarsky, prejavili by ste dostatok uhorského vlastenectva a tým činom by ste v tejto kauze získali...Mno? Vzácna pani farárka iste tuší.“
„Azda väčšiu dôveru panstva i slávneho úradu,“ odváži sa Mária. Slúžny jej zaďakuje širokým úsmevom.
„Počuli ste, domine Šulek? Hja, nenadarmo sa vraví, že verná a rozumná žena nahradí manželovi tucet prešibaných fiškáľov. Kto už by pochyboval o cti a vernosti zákonom, keby išlo o zanieteného vlastenca? Ale nič nie je stratené. Ešte môžete preukázať svoju lojálnosť voči vrchnosti... akokoľvek. Akokoľvek, rozumiete. Pokiaľ sa podobný zločin podpaľačstva zopakuje, nerátajte s mojou zhovievavosťou.“
Úbohý vzdor?
Mária plače. „Dotkol si sa panskej samoľúbosti. Barónka Horecká má na konvente veľké slovo. Môže nástojiť, aby ťa nepotvrdil v úrade.“
„Mňa, uctievaného sluhu Božieho a vychýreného učiteľa?“ chlapí sa Ján Šulek, ale dobre vie, že jeho druhá manželka má pravdu. Poľahky ho zbavia fary a na akú prijmú šesťdesiatnika? S kŕdľom detí! Tie najstaršie, ktoré splodil s prvou Rozáliou – deväť životov v nej rozžal – tie sa o seba postarajú, Karol s Jánom Michalom aj Bohumír s Imrichom končia štúdiá a dievčence sa povydávali, no sú tu neodrastené – v Márii tiež rozžal deväť životov – Ľudko, Vilko, mrzáčik Bohuško, dievčatá...
„Keby som len tušila meno toho zlosyna! Sama by som sa pobrala do kaštieľa,“ vyhŕkne Mária. Farár sa zamračí.
„Potom by si sa už nemusela vracať,“ utne. Po chvíli sa zháči. „Odpusť mi drahá! Lenže majme na pamäti svoj údel: pre blížnych prijímať neprávosti či utrpenie a aj za ne chváliť Hospodina.“
Mária nemá síl protirečiť. Ján Šulek, člen toľkých spoločností vzdelancov, berie vážne povedačky akejsi zadubenej babizne! Čo len s nami bude?
Pokračovanie
v budúcom čísle.
MichalZahor
