Byť komediantom je vážna vec

Pri spomienkach na detstvo sa Jozef Benkovič nevyhol porovnávaniu s dneškom. Rodina žila síce v chudobe, ale zato boli veselí. Bolo ich doma veľa, všetko však bolo úprimné a ozajstné. Vedeli prejaviť radosť, keď sa stretli. A vychýrení muzikanti to boli. Večery neprebiehali pri televízore. Vtedy si ľudia väčšinou sadli pred dom alebo na dvor, vytiahla sa harmonika a už sa pesničky niesli dedinou.
Od mala vnímal pán Jozef svet trochu inak - aj keď toho povyvádzal dosť – vnímal ho cez spev, hudbu a ľudovú zábavu. Krásne spomienky sa uňho viažu na priateľstvá z mladosti. V Lábe bola v tých dobách tradícia večerných chlapčenských pochodov, spojených so spevom. V sobotný večer sa lábski chlapci zišli a spievajúc prešli celú dedinu. Každý im načúval, nikto sa na ten zvyk nesťažoval.
Na roky strávené v základnej škole si pán Benkovič spomína veľmi rád. Najmä na prácu obľúbeného pedagóga Gabriela Vacha. Ten sa s vervou venoval mládeži aj po vyučovaní, učil ich hrať na dychových nástrojoch a aj vďaka jeho úsiliu sa vtedy v Lábe zrodili tri dychové súbory a dva, hrajúce modernú hudbu – najmä jazz.
Vlohy k herectvu a vôbec k vystupovaniu pred obecenstvom sa uňho prejavovali od mala. Nevedel čo je tréma. Na javisku sa ocitol už v piatich rokoch. Hneď počas jedného z prvých predstavení sa musel pasovať s problémami s kostýmom. Oblečený v kroji, trikrát opásaný otcovým remeňom si na javisku veselo krepčil, no zrazu zistil, že mu opasok vypovedal poslušnosť. Celá sála, vidiac aké má problémy, sa mu smiala. Päťročný Jožko sa ale nevzdával, jednou rukou držiac nohavice, druhou cifrujúc odspieval a odtancoval svoj výstup. Po odchode zo scény mu to však nedalo, vrátil sa na kraj javiska a skríkol povestnú vetu: „Vy somári, co ste sa mi smíli, ešče nikomu gate nespadli?!“
Rád si spomína na dlhé účinkovanie v lábskom ochotníckom divadle. Poslednú hru predviedli na okresnej prehliadke v roku 1988. Bola to hra Májová noc a získali za ňu hneď tri ocenenia. Za réžiu, scénu a najlepší herecký výkon. Tá bola udelená práve Jozefovi Benkovičovi. Veľkodušne ju však daroval hereckému kolegovi, ktorý sa v zákulisí počas hry dosť vážne zranil (spadol do prepadliska), no hru dohral do konca.
Po rokoch štúdia ho to čím ďalej tým viac ťahalo k hudbe. Chcel sa v nej zdokonaliť, hlavne v hre na trubke. Začal preto navštevovať Ľudové konzervatórium v Bratislave. Spolu s priateľmi zároveň odvtedy začal vystupovať na zábavách a svadbách.
Pracovne sa Jozef Benkovič uplatnil ako umelecký klampiar. Jeho snaženie je možné vidieť okrem iného napríklad aj na kupolách bratislavského hradu, zhotovil unikátnu medenú bránu budovy na Hlavnom námestí, pracoval na obnove Esterháziho paláca v rakúskom Eisenstadte. Pri počúvaní jeho životných skúseností a po oboznámení s jeho smelými ambíciami je ťažké vyhnúť sa obdivu nad mnohostrannosťou záujmov tohto aktívneho muža.
V súčasnosti Jozef Benkovič dokončuje knihu poviedok. Je zložená zo spomienok autora, kvôli lepšiemu vyjadreniu rôznych šťavnatých výrazov je napísaná dialektom. Pripravuje tiež zbierku ľúbostnej poézie. Ľuďom je dobre známy aj ako tvorca ľudových piesní. Zložil už množstvo úspešných piesní pre dychovku, veď napokon, stál pri zrode dychovej hudby Záhorienka. Aby toho nebolo málo, venuje sa poľovníctvu a stal sa prvým majstrom Slovenska v trúbení na lesný roh. (Modra, 1970)
Azda najlepšie sa však cíti v úlohe ľudového rozprávača. Vníma ju ako poslanie. Začal s tým ešte počas štúdií na strednej škole, bolo to v rámci tvorby programov (ľudová tvorivosť). Zbieral si vhodné materiály, niečo počul, niečo k tomu pripojil, vymyslel. Ako sám vraví – nasával ich zo života.
Podľa neho je umenie robiť veselého, robiť komedianta, vážna vec. „Ľudia si myslia, že je to len humor, humor, humor. Ale aj toto je práca ako každá iná, treba ju brať preto vážnejšie. Občas mi ľudia povedia, že zo seba robím len šaša, že som blázon. Vtedy ma to zamrzí...“
Medzi ambíciami v súčasnosti dominuje tá, podľa ktorej chce vytvoriť spoločne s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi scénické programy, prezentujúce bohaté ľudové tradície Záhoria. Vraví, že keď sa spoja naše tance, krásne kroje a piesne, musí to mať medzi ľuďmi ohlas.
My o tom pravdaže nepochybujeme a pánovi Benkovičovi prajeme do budúcna mnoho tvorivých síl v jeho záslužnej činnosti. Veríme, že nájde preto zapálených ľudí a najmä pochopenie tých, ktorí by ho mali možnosť podporiť. - mb -