Dediči osudu
Za nich by sme mohli označiť sobotištianskych Šulekovcov. Rok 1834. O evanjelickú pospolitosť sa tu už vyše dvadsať rokov vzorne stará 60-ročný kňaz a učiteľ Ján Šulek. Možno by bol zostal jedným z bezmenných buditeľov – národovcov, „priateľom ľudu“, ako im zhovievavo hovorí miestna či stoličná vrchnosť. Otcom osemnástich detí, čo i v uhorskej prudko zvyšujúcej sa pôrodnosti bol nezvyčajný jav.
Lenže najcennejšou pamiatkou farára Šuleka je kancionál „Cithara sanctorum“, kde na poslednej strane stojí zapísaný odkaz jeho otca, čižmárskeho majstra Michala Šuleka z Rajca o narodení svojho druhého syna Jána a pripomienka tamojšej „vedomkyne“: A riekla pri prvom zaplakaní pacholiatka, že vyrastie na znamenitého muža svojho rodu a že údelom jeho ako každého znamenitého bude pilnosťou a umom svojich blížnych zveľaďovať a pre nich i pokorne prijímať neprávosti či utrpenie a aj za ne chváliť Stvoriteľa.
Veštbu poznajú všetci členovia rozkošatenej rodiny. Zdá sa, že otca Jána minie, čo mu baba prisúdila, no krátko pred jeho šesťdesiatinami má Uhorský snem konečne doriešiť problémy s reguláciou urbáru, ktorá aj komasáciami mala zlepšiť katastrofálnu biedu poddanského stavu. A ako už pri podobných zákonných úpravách bolo a bude aj v nasledujúcich storočiach, bohatí zbohatnú a chudobní schudobnejú. Šľachta si pre seba vyhradí najúrodnejšiu a najvýhodnejšie položenú pôdu v chotároch a zasa z nej odkrojí len – poddanému sedliakovi. Zbojníctvo mocných sa dostáva na snemový program a … všetko zostáva pri uzákonení zbojníctva.
Čo zostáva sedliakom? Reptať a – škodiť panstvu. Anonymne, teda plameňom. Aj na majetkoch Brančského komposesorátu rozkladajúcich sa okolo Sobotišťa v noci vzbĺklne niekoľko požiarov. Kde hľadať podpaľačov? Mestečko má vyše štyritisíc obyvateľov, z nich tri štvrtiny poddaných a želiarov žijúcich v okolitých osadách. Nájdi smeť v kope sena!
Pastier
čriedy oviec
alebo svorky vlkov?
Potom, čo popolom ľahnú drevené staviská nad Velhotkami, stratia najväčší podielnici komposesorátu, gróf Nyári a barónka Horecká, ohľad i na nezávislosť cirkví. Zo zemepánskej právomoci prikážu kňazom oboch konfesií, katolíckej aj evanjelickej, hroziť páchateľovi nielen svetským, ale aj nebeským najťažším trestom. Aj Ján Šulek zahrmí z kazateľnice:
„Hriešne ruky zlosyna poslúchajú príkaz samotného diabla. Ten mu našepkáva, že má právo na odvetu za nespravodlivosť, keď sa odškodní surovou pomstou. Vo svojej spupnosti zabúda, že krivdy smie trestať iba Hospodin, iba on hojí rany neprávosti a raz spravodlivo rozhodne v zmysle Božieho i ľudského práva.“
Kázeň znepokojí predovšetkým jej vznešených podnecovateľov. Šulek musí prijať pozvanie do Nyáriho kaštieľa a vypočuť si ostré námietky. Veď neznámemu lotrovi nehrozil, ale skôr dohováral ako nejakému chudákovi, čo nesplatil desiatok. Alebo... alebo kázeň adresoval zemepánskej vrchnosti?!
„Pravda Písma svätého je určená každému,“ bráni sa Šulek.
„Teda aj vy, domine, pociťujete pripojenie obecných pozemkov k našim alodiálnym ako krivdu?“ oborí sa na neho gróf Nyári. Boží sluha nesmie vedome klamať. Šulek sa pokúsi zmierlivo:
„Ak grófska milosť dovolí, pripomeniem zákonný článok slávneho snemu z roku 1832, ktorý napráva chyby predchádzajúcich regulácií urbárov, no majitelia nášho komposesorátu sa ním dosiaľ neriadia...“
„Má si poddaný myslieť, že jeho pán sa môže mýliť?“ zhíkne barónka. „To je až... až jakobínsky názor. Koho pastierom ste, domine Šulek ?“
Výstraha
Čoskoro do Sobotišťa prichádza zo Senice slúžnodvorský veľkomožný pán Anton Vagyon. V kaštieli sa zdrží iba krátko, dlhšie pobudne na Šulekovej fare. Po dvoroch sa šepká, že sa mračí ako obloha pred búrkou.
Veľkomožný pán ani nie je zlý človek, má rád taroky a krásne ženy, radšej ako sťažnosti počúva v novom kasíne cigánove husle. O grófsko – barónskej sťažnosti na bezočivého luteránskeho farárika si myslí svoje: milostivé panstvo bolo opäť trochu chamtivé, nuž nečudo, že mu čvarga škodí. Ibaže úradná povinnosť mu prikazuje tváriť sa prísne.
„Viaceré ctihodné osoby sú presvedčené, že vy, domine Šulek, poznáte identitu podpaľača a zámerne ju zatajujete, ba dokonca ju priamo či nepriamo podnecujete...“
Nehorázne obvinenie vyrazí Šulekovi dych. Ťažko sa zmôže na odpoveď.
„Ubezpečujem veľkomožného pána, že keby som toho nešťastníka poznal, určite by sme sa v Sobotišti už netriasli pred jeho možným ďalším vyčíňaním...“
„Pekne ste to povedali,“ pousmeje sa slúžny Vagyon, „no iba povedali. Nemôžete viac, domine? Ste uctievaný a milovaný pastier, veriaci sa vám iste zdôverujú, v nedeľnej škole, ktorú vediete, počúvate, čo si sedliaci medzi sebou rozprávajú. Vaše upozornenie by nás mohlo priviesť na páchateľovu stopu.“
„Nebodaj mučením celkom nevinných?“
„Eh, zopár zaúch alebo buchnátov sedliakovi neublíži, len mu vyjasnia pamäť a vycibria úsudok. Pripomínam vám povinnosť osoby vášho stavu, ergo službu Bohom danej vrchnosti.“
Farár Šulek sa ostro ohradí: „Ráčte odpustiť, pre služobníka božieho je prvoradou služba Hospodinovi a košiaru, ktorý mu On zveril.“
Slúžny Vagyon sa zhovievavo uškrnie:
„Aj keď v tom košairi ochraňuje z nedobrých domov pozháňaný statok? Len si prečítajte, domine!“
Podá mu skrkvaný hárok papiera. Farár neverí vlastným očiam. Číta udanie, podľa ktorého má vyzývať nespokojencov s komasáciou chotára, škodiť vysokovznešenému panstvu tak ako na okolí iní odvážni zbojníci. Podpísaní sú „ruku cyzy, krzyszem vlastnym“ traja jeho cirkevníci...
Pokračovanie v budúcom čísle
Michal Zahor