Článok pokračuje pod video reklamou
Učiteľstvu zostala verná
Svetlo sveta uzrela v Borskom Mikuláši v roku 1941. Nepochádzala z „veľkopanských“ pomerov, obaja rodičia boli poštovými úradníkmi, ale v domácnosti vládla vzájomná láska. Priamo v najbližšej rodine sa učitelia nevyskytli, ale dve tety vtedy ešte malej Evy boli učiteľky a ktovie...? Možno ju ovplyvnili ich poznatky, možno to bolo niečo iné, čo spôsobilo, že mladé dievča po absolvovaní základného vzdelania zamierilo na dráhu učiteľky. Začala ju na Pedagogickom gymnáziu v Skalici (neskôr sa presunuli do Trnavy), pokračovala na Pedagogickom inštitúte v Trnave. Už od mladosti mala vrúcny vzťah k histórii a rodnému jazyku, preto si celkom prirodzene vybrala študijnú kombináciu Slovenský jazyk – Dejepis.
Prvým pracoviskom učiteľky Evy Fordinálovej bola málotriedka v Hradišti pod Vrátnom. Ako spomína, bola to aj škola života. Asi tretinu triedy tvorili deti miestnych Rómov, mnohé z nich patrili k najlepším žiakom. Tu vnikla do tajov pedagogickej praxe. Nasledovalo pôsobenie v Základnej škole v Borskom Mikuláši. Začala opäť študovať popri zamestnaní, tentoraz na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, staronovú kombináciu, len v obrátenom poradí Dejepis- Slovenský jazyk. Zmenila aj pôsobisko a učila na Strednej zdravotníckej škole v Skalici, odkiaľ si priniesla množstvo pekných zážitkov so študentkami zaujímajúcimi sa o literatúru aj históriu Slovenska. Zo strednej školy postúpila na vysokú – Pedagogickej fakulte v Trnave zostala verná. Po presune školy do Bratislavy sa niekoľko rokov venovala akademickémmu výskumu, ale – stará láska jednoducho nehrdzavie. Akonáhle sa škola vrátila do Trnavy – v ponovembrovom období už ako Univerzita sv. Cyrila a Metoda – vrátila sa k vyučovaniu, ktorému je stále verná.
Ján Hollý „spôsobil“
vedecké ambície
Aj dvesto rokov mŕtvy literát môže zmeniť človeku život. Neveríte? Jánovi Hollému sa to podarilo. Zhodou okolností Dr. Eva Fordinálová pochádza z borskomikulášskeho domu, ktorý stál oproti rodnému domu Jána Hollého. Možno práve tento fakt jej tohto významného Slováka priblížil natoľko, že sa začala bližšie venovať jeho životu a dielu. „Objavila“ jeho epos Sláv, v ktorom ju zaujali zvláštne narážky a paródie na vtedajšiu maďarizáciu. Vypracovala svoju prvú vedeckú štúdiu, ktorá odštartovala jej ďalší akademický život.
Okrem vyučovania na vysokej škole je táto skromná sympatická žena v stredných rokoch známa literárnym a historickým„fajnšmekrom“ aj svojou populárno – náučnou tvorbou zameranou na staršiu slovenskú literatúru. Prvou knihou, ktorá jej takpovediac spravila meno odborníčky, bola „Kto si, Ján Hollý?“, v ktorej sa objavili fakty, aké sa o tejto osobnosti 200 rokov neobjavili. Pokračovala ďalšou známou osobnosťou. „Stretnutie so starším pánom alebo Traogédia Augustína Doležala“, kde sa usilovala interpretovať literárne diela cez osobnosti ich tvorcov. Ako povedal kedysi Goethe, ak človek chce spoznať básnika, mal by zájsť do jeho rodného kraja. Asi preto sa vždy sústreďovala na osobnosti Záhoria, z ktorého pochádza a nikdy z neho nadlho neodišla. Ľahostajná jej nebola ani Senica – Literárna mozaika Senice potešila milovníkov literatúry nielen v tomto meste.
Jánovi Hollému venovala aj ďalší svoj výskum v monografii „Ján Hollý (1785 – 1849)“, v tomto roku by malo vyjsť voľné pokračovanie „Ján Hollý v národnom kultúrnom vedomí“.
Prof. Dr. Eva Fordinálová vydala okrem náučných prác aj básnické zbierky týkajúce sa Záhoria. Milovníci básní si iste spomenú na „Vôňu Záhoria“, duchovne ladenú poéziu „Neprestanem Ťa hľadať“, ako aj na súbor reflexií „Ranné zamyslenie“.
Keď je pedagóg
hlavne človek
Nevysoká a na prvý pohľad nenápadná „pani profesorka“ svojím vystupovaním vôbec nepôsobí ako podaktorí naháňači strachu, ktorí na stredných či vysokých školách narobili medzi študentmi poriadny vietor – žiaľ, väčšinou len v tom zmysle, že stratili akúkoľvek chuť pokračovať v danom predmete. Profesorka Fordinálová zapôsobí na svojho spoločníka celkom inak. Zápalom pre „vec“ a skromným prístupom vzbudí záujem o literatúru a históriu aj u toho, kto dosiaľ podobným chúťkam neholdoval. Hoci si vydobyla pevnú vedeckú pozíciu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, známou sa stala len v úzkych kruhoch zainteresovaných. Žije v Skalici, kam sa kedysi prisťahovala s rodičmi a po ich smrti tam aj zostala. Nechýba jej veľkomestský ruch ani stresy. V domácom prostredí sa cíti uvoľnene, pomáha jej udržať vlastný spôsob myslenia. Jej plány do budúcnosti sú jasné: ustavične pokračovať v odhaľovaní starých slovenských literárnych koreňov. Ako sa zdá, bude mať plné ruky práce. Veď len na Záhorí je ešte množstvo málo prebádaných postáv...
Andrea Engelová
