Kariéru kultúrneho pracovníka začínal v bratislavskej Trnávke, v Dome kultúry na Bulharskej ulici. V roku 1990 sa na základe výberového konania stal riaditeľom kultúrneho strediska v Stupave. Nástup do funkcie bol grandiózny, hneď v druhý deň vítal predsedu federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka, ktorý prišiel na návštevu mesta.
„V tých podmienkach, v akých sa dalo. „Kulturák“ ošarpaný, zničený, popísaný sprejermi - keďže bolo po revolúcii, všetko bolo také voľné a dovolené. Deťušky tancovali pred kulturákom, praskali nám reproduktory, nefungoval mikrofón. Proste typické slovenské, záhorácke... Ale milé, pretože to sa všetko ešte vtedy odpúšťalo, ľudia boli nadšení.
Tie začiatky v kultúre boli veľmi ťažké. Pretože sa všetko rúcalo, búralo, všetko bolo staré, nič nebolo dobré. A najmä nebol dobrý systém financovania. Takže sa vtedajšia vládna garnitúra rozhodla, že kultúru odovzdá s plnou parádou a zodpovednosťou obciam. No a obce, keďže mali veľmi slabé rozpočty a všetci začínali, tak mnohé obce sa rozhodovali medzi tým, či budú držať „kulturáky“, alebo či ich neprenajmú, lebo vtedy sa všetko prenajímalo, všetko sa dražilo. Mnohé kultúrne domy v okolí prešli do súkromných rúk, otvárali sa tam pizzerie, reštaurácie, no nám sa podarilo presvedčiť stupavské zastupiteľstvo, aby si ten kultúrny dom a knižnicu ponechalo mesto a zriadilo príspevkovú organizáciu Mestské kultúrne stredisko. Možno aj vďaka tomu, že sme sa od začiatku masívne snažili o obnovu kultúrnej činnosti v Stupave.
Postupne sme sa snažili znižovať príspevok od mesta alebo ho aspoň dostať na určitú úroveň. K dnešnému dňu teda príspevok predstavuje 50% rozpočtu našej organizácie. Ďalších 50% si musíme vlastnou činnosťou zarobiť. V tomto roku napríklad rozpočet predstavuje sumu 8 miliónov, takže sa musíme popasovať s úlohou, ako zarobiť tie štyri milióny. Môžem povedať, že spolupráca s Mestom bola zatiaľ vždy dobrá, doterajší primátori i poslanci podporovali kultúrnu činnosť. Pochopiteľne, že keď sa rozhoduje o peniazoch, môže tam prísť aj k nejakým stretom názorov, ale vždy sa to uhralo tak, aby kultúra v Stupave fungovala. No a pred jedenástimi rokmi sme spustili akciu „Deň zelá“. Najprv to bola jednodňová akcia. Hľadali sme po explózii a expanzii amerikanizmu a snahe o to, aby sme boli svetoví, niečo, čo by charakterizovalo Stupavu a čo by ju zviditeľnilo v tom najlepšom slova zmysle. Že teda toto je Stupava a špeciálne toto sa Stupavy týka. Pretože dnes je dôležité, aby, každý mal niečo špecifické, osobité, aby, sa nestratil v tom všetkom, v reklamách všetkého, čo sa ponúka. Tak sme si našli tému – tradícia pestovania a spracovania kapusty, ktorá preslávila Stupavu i celý región. Bola to dobrá voľba, lebo momentálne sa dá na tom budovať nielen miestne a regionálne povedomie, image Stupavy, ale dá sa na tom budovať aj turizmus. Je to taký náš príspevok k zážitkovému turizmu. Návštevníci môžu teda v Stupave takýto špeciálny zážitok zažiť. Postupne sa nám podarilo obnoviť aktivity záujmovej umeleckej činnosti. Po revolúcii sa nám napríklad rozpadol spevácky zbor Nevädza. Takisto to nebolo moderné, nebolo to in. Našťastie sa ľudia vrátili k tomu, čo bolo dobré a najmä ich to aj bavilo. Od roku 2000 zase súbor funguje, v minulom roku oslavoval 30 rokov pôsobenia. Podporujeme dychovú hudbu Veselá muzika zo Stupavy, ktorá tu má takisto dlhoročné korene. Vznikli tanečné súbory, skupina historického šermu. Pri tých začiatkoch sme im poskytli pomoc, aby mohli začať fungovať.“
V súčasnosti sa stupavské kultúrne stredisko okrem verejnoprospešných funkcií (organizácia kultúrnych a spoločenských podujatí, vytváranie podmienok pre ľudí v ich snahe uplatniť sa v oblasti kultúry) orientuje aj na cezhraničnú spoluprácu.
„Videli sme v tom veľkú výzvu, aby sme prekročili, hranicu - rieku Moravu a nadviazali kontakty aj so susedmi. Od roku 2000 začal fungovať Klub Morava – March. Realizovali sme niekoľko projektov slovensko-rakúskej spolupráce, ktoré boli úspešné a postupne to vyvrcholilo až do realizácie veľkého investičného projektu, ktorý bol ukončený v minulom roku.
V Stupave bolo v rámci kultúrneho strediska zriadené cezhraničné informačné centrum. Toto centrum nie je informačná kancelária, usiluje o to, aby sa napomáhalo vytváraniu partnerstiev na všetkých úrovniach. To znamená od samosprávy - partnerstvo medzi obcami, až po záujmové skupiny a podnikateľov. Pochopiteľne pracuje s cieľom pripraviť rozumné a prospešné projekty pre plánovacie obdobie 2007 – 2013.
V tomto čase dokončujú projekt Klimatickej aliancie, v rámci neho okrem ďalších vznikol aj jeden skutočne zaujímavý podnikateľský zámer. Týka sa vybudovania zelenej elektrárne. Takáto elektráreň je postavená na tom, že poľnohospodári budú pestovať rastliny, dnes označované ako energetické, ktoré majú veľa zelenej hmoty. Táto hmota sa bude v bioplynnej stanici fermentáciou splyňovať a plyn bude slúžiť ako médium pre elektráreň. Vznikne elektrická energia a teplo. Teraz sa hľadá využitie hlavne pre teplo, v procese ho vzniká až okolo 70%, elektriky zvyšných 30%. Je to veľký projekt, vyžiada si náklady 2 milióny Euro. V Stupave sú presvedčení, že bude ukážkovým príkladom pre región a bude aj dobrou vizitkou projektu Klimatická aliancia.“
Nie všetkým mestám sa na poli kultúry darí tak dobre ako Stupave. Pavel Slezák zo svojich dlhoročných skúseností vie, aké neľahké je zastávať funkciu kultúrneho pracovníka.
„Vážim si každého, kto chce v kultúre niečo robiť, pretože viem, že je to veľmi ťažké. Na jednej strane má človek nápady, myšlienky a predstavy čo chce spraviť pre ľudí. A na druhej strane môže naraziť hneď na nepochopenie, alebo na nedostatok peňazí, alebo je na to sám. Dobré je keď sa týchto nadšencov nájde viacej. Podľa mňa je tendencia taká, že všetka kultúrna činnosť v obciach i mestách bude stáť a padať na spolkoch a združeniach. Na združovaní ľudí, na tom, že nebudú asi vznikať inštitúcie ako sú kultúrne strediská, ktoré by financovala obec, ale skôr obec svojím grantovým systémom podporí aktivity a zámery miestnych spolkov. Takto to funguje aj v Rakúsku, pretože obce podobné inštitúcie jednoducho neutiahnú. Aj my si ako inštitúcia musíme hľadať mnohé iné spôsoby a príležitosti, aby sme si na seba zarobili. Pretože kultúra si na seba nezarobí. Kultúra je pritom pre ľudí veľmi dôležitá, pretože práve spoločenské akcie a kultúrne podujatia vytvárajú pocit spolupatričnosti. Menia ľudí a oni sa potom o obec viacej zaujímajú, pretože vidia, že sa pre nich niečo robí. Takže, ja by som nekritizoval nikoho. Keď sa niekomu nedarí, určite to nebude preto, že by bol totálne neschopný. Možno tam je chyba v komunikácii, v podpore zo strany tých, ktorí to podporiť môžu, či už sú to podnikatelia alebo samospráva. Ale každého nadšenca ja osobne podporujem a vnímam tak, že práca v kultúre si zasluhuje uznanie.
Dobrým príkladom je Zohor, združenie RO-CO-NA-BA (skratka: robíme, co nás baví). Oni vlastne dosť výrazne suplujú nejakú inštitúciu, sú to mladí ľudia združení v občianskom združení. Potom napríklad v Lábe je veľmi aktívny Klub lábskych žien. Myslím si, že takýchto príkladov bude čoraz viacej, pretože ľudia potrebujú žiť spoločensky a v nejakej komunite. Éra a predstavy, že budeme všetci individualisti, budeme sa starať len sami o seba a zavrieme sa za brány našich vysoko oplotených domov, sú našťastie už na ústupe. Pretože ľudia sa chcú aj ukázať, prezentovať na verejnosti, za tým plotom ich nikto nevidí. Takže už sa to trochu mení a som v tomto optimista.“
Najjužnejšie mesto Záhoria má veľmi dobrú polohu. Profitujú z nej miestne podnikateľské subjekty, je tu nízka nezamestnanosť a vysoký priemerný zárobok občanov. Blízkosť hlavného mesta však postupne môže znamenať aj stratu identity občanov. V uliciach Stupavy už záhorácke nárečie takmer nepočuť.
„Myslím si, že sa napriek zmenám lokálpatriotizmus nevytráca. Je tu už dosť veľká skupina ľudí, ktorí nemajú korene v Stupave, ktorí sa prisťahovali. Prichádzajú z Bratislavy, ale pochádzajú z celého Slovenska. Majú záujem o kultúrny, spoločenský, športový život v Stupave, neoddeľujú sa. Sú aktívni, častokrát aktívnejší než domáci. Vnímam ich veľmi pozitívne, napriek tomu, že kladú niekedy aj nepríjemné otázky. Ale zase burcujú, menia a prinášajú niečo nové.
Domáci sú lokálpatrioti. To povedomie k Záhoriu tu je aj vďaka domácim súborom, s ich záhoráckymi piesňami a folklórom, či Slávnostiam kapusty.
Darmo sa budeme tváriť, že sme v spoločnej Európe. Nikdy tu nešlo o to, aby sme splynuli do niečoho ťažko identifikovateľného, že sme Európania. Áno, sme Európania, povedzme myslením, ale konaním musíme byť Záhoráci. Lebo Brusel nepošle na Záhorie úradníkov, aby konali oni pre nás. My musíme konať pre seba a rozmýšľať tak, aby to bolo dobré pre celú Európu. Veď pozrime sa na susedov - Rakúšanov. Oni sú silní lokálpatrioti. Kamkoľvek prichádzame, všade sú hrdí na svoju obec, región, kroj, folklór, na svoje typické jedlá. Ponúkajú nám len produkty, ktoré sú z ich regiónu. Ja to stále opakujem, že v Rakúsku, keď som bol na akejkoľvek recepcii či stretnutí, nikdy nám tam neponúkli sprite alebo colu, ale vždy nám ponúkli jabĺčkový mušt a domáce vína z toho regiónu. Takže to by sme sa mohli naučiť. Máme niekedy problém s tou svojou malosťou, pritom my nie sme vôbec malí, my sme rovnakí ako oni, keď nie v niektorých veciach ešte lepší. Musíme sa naučiť byť hrdí na to, že sme Slováci, že pochádzame zo Záhoria. To môžeme vidieť na Moravanoch, to môžeme vidieť na Rakúšanoch. Moravania dokážu ukázať lavičku, na ktorej sedávala nejaká osobnosť. My to naše tak nevnímame, akoby to pre nás nemalo nijakú cenu. A pre druhých to cenu má? A potom, keď prídu tí druhí k nám, tak máme pocit, že im nemáme čo ukázať. Ale tam keď človek príde, tak mu ukážu všetko. A také veci, čo by sme možno nečakali. Nejaký strom, lavičku, fontánu, alebo nejakú klasickú zreparovanú studňu. Oni z toho žijú, proste to nevyhadzujú. A my všetko vyhadzujeme, my sme sa tieto veci naučili vyhadzovať alebo hádzať ich za plece a nevnímať ich ako súčasť miesta, kde žijeme.
To sa potom prejavuje na všetkom. Predávame pozemky, lebo si myslíme – však to nemá cenu, to je niekde hentam – ale keď to niekto kupuje, tak asi to cenu a význam má. Postaví tam fabriku a sme prekvapení, čo nám to tu vyrástlo. Aj keď sme ako región na tom veľmi dobre, z hľadiska Slovenska, teraz sme povedzme v pohode, sme najbohatší. To ešte neznamená, že toto, čo tu momentálne máme je aj trvalo udržateľný rozvoj. Že nám to vydrží, že tým ďalším generáciám, ktoré prídu po nás, tu nezostanú prázdne výrobné haly a budú musieť rozmýšľať, kam sa pohnú. Je to tak, žiaľ, sme hrdí na automobilky, ako keby sme tie automobily my vymysleli. A my ich tu len montujeme.“
Zábavnou a aj dosť poučnou knižkou „Konc jak živé“ sa Pavel Slezák zaradil medzi hŕstku súčasných autorov píšucich v nárečí. Dielo predstavuje ukážku nefalšovaného záhoráckeho humoru, i keď v modernejšom podaní. Kniha je zložená z fejtónov a anekdot, ktoré autor písal do Podpajštúnskych zvestí a do Stupavana v priebehu štyroch rokov. Potom ich vraj oprášil, doplnil a trošku vylepšil. Kniha sa pred dvomi rokmi predávala aj na Záhoráckych slávnostiach na Kamennom mlyne. Bola to asi posledná príležitosť na jej zakúpenie, pretože dnes sa už zohnať nedá. Celý náklad je beznádejne vypredaný.
Posledná otázka smerovala k spomínaným Záhoráckym slávnostiam. Pýtali sme sa, či organizovanie tejto akcie nie je už nad sily a schopnosti aj takého zdatného organizátora, akým je Pavel Slezák.
„Záhorácke slávnosti majú svoju tradíciu. Na Kamennom mlyne sa voľakedy pri tejto príležitosti stretávali Záhoráci, viažu sa na ne spomienky strednej i staršej generácie. Lenže zorganizovať takéto podujatie, ktoré má mať nekomerčný charakter, vystúpenia ľudových súborov majú väčšinou nekomerčný charakter, tak to je náročné na financie. Chceme do prípravy podujatia zapojiť obce, chceme zavolať starostov, aby sa k tomu vyjadrili, či to má zmysel a či majú hlavne chuť podporiť myšlienku záhoráckeho festivalu. Či to bude naozaj prehliadka toho najlepšieho čo na Záhorí je a dokážeme to zorganizovať a zaplatiť spoločnými silami, alebo postupom času a bez peňazí festival skončí v spomienkach.“ - mb -
