Článok pokračuje pod video reklamou
Dušan Jurkovič sa stal najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej architektúry 20. storočia. Narodil sa 23. augusta 1868 v Turej Lúke. Staviteľstvo študoval vo Viedni. Od roku 1899 pracoval ako samostatný architekt v Brne. Po vzniku Československa sa usadil v Bratislave.
Už počas štúdií vo Viedni sa venoval skúmaniu ľudovej architektúry. Na nej postavil svoju ranú architektonickú tvorbu na prelome 19. a 20. storočia, ktorá patrí k najlepším dielam európskej secesie. Experimentoval aj v oblasti sociálnej výstavby a prefabrikácie, kde navrhol systém montovaných rodinných domov.
Oduševnený vzťah Jurkoviča k hodnotám vlastného národa sa formoval v útlom detstve. Pochádzal z národne uvedomelej rodiny. Bol vnukom zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča a synovcom Jozefa Miloslava Hurbana. Otec Juraj Jurkovič pôsobil ako notár v Brezovej pod Bradlom, kam sa aj s rodinou presťahoval z Turej Lúky. Veľkým citovým prameňom Jurkovičovej tvorby bola matka Emília, dcéra Samuela Jurkoviča.
Domácu aj zahraničnú verejnosť oboznamoval Jurkovič so slovenským ľudovým umením prostredníctvom odborných článkov. Najväčší prínos v tomto smere mala Jurkovičova 14-zväzková práca encyklopedického charakteru Die slowakische Volksarbeit, vychádzajúca trojjazyčne vo Viedni.
Množstvo ľudových motívov z rôznych častí Slovenska a Moravy nájdeme aj v interiéroch spolkového a kultúrneho domu v Skalici. Skalický projekt bol plodom spolupráce D. Jurkoviča s národným hnutím, predovšetkým so skupinou okolo hlasistu Dr. Pavla Blahu. Jurkovič mal úzke vzťahy so slovenským národným hnutím už od študentských čias vo Viedni, keď pôsobil v spolku slovenských študentov Tatran. Veľkým dielom prispel najmä k rozvoju česko-slovenskej vzájomnosti. Pre väčšinu príslušníkov vlastného národa však ostával neznámym a pre vládne úrady Uhorska nepohodlným umelcom.
Najvýznamnejšie dielo z obdobia pred rokom 1914 venoval D. Jurkovič moravským kúpeľom Luhačovice. Myšlienkou komplexnej prestavby kúpeľov sa zaoberal od roku 1902 až do prvej svetovej vojny. Z rozsiahlej série projektov sa pre byrokratické obštrukcie uskutočnilo iba torzo. Luhačovické stavby však napriek tomu patria ku klenotom modernej českej ako aj slovenskej architektúry. Predstavujú jednu z najkrajších ukážok česko-slovenskej vetvy európskej secesie.
Jedným z vrcholných období tvorby D. Jurkoviča sa paradoxne stala prvá svetová vojna. Ako architekt musel nastúpiť na vojenskú službu vo funkcii projektanta poľných cintorínov pri veliteľstve v Krakove. Tu navrhol celý komplex vojenských cintorínov, situovaných v oblasti západnej Haliče. Viacerí výtvarní teoretici považujú stavby cintorínov za majstrove umelecky najhodnotnejšie diela. Práve tu začala známa Jurkovičova pomníková tvorba a zavŕšil sa prechod od dreva ku kameňu.
Národné oslobodenie Slovákov roku 1918 Jurkoviča vnútorne presvedčilo, aby sa vrátil z Brna späť na rodné Slovensko. Prvou zastávkou bola Skalica. Potom sa natrvalo usadil v Bratislave, kde spolu s manželkou a deťmi našli nový domov. Jeho tvorba z medzivojnových rokov mala v porovnaní s rannými dielami značne odlišný charakter. Postupne preberal podnety z nových nastupujúcich architektonických smerov, medzi iným aj z funkcionalizmu. Projektoval veľké nájomné domy aj typizované rodinné domčeky pre široké vrstvy. Zároveň tvorivo nadväzoval na umelecké zámery z predošlého obdobia, napríklad na úpravy historických objektov. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene a návrh rekonštrukcie bratislavského hradu ako univerzitného centra. V dvadsiatych rokoch sa významne zapojil do spoločensko-kultúrnych aktivít. Patril k zakladateľom Zemedelského múzea v Bratislave, pôsobil ako vládny komisár na ochranu pamiatok a predseda Umeleckej besedy Slovenskej. Srdcovou záležitosťou D. Jurkoviča, náruživého turistu, plavca a lyžiara, bola ochrana prírody. Zaslúžil sa napríklad o sprístupnenie Demänovskej jaskyne.
V tomto období sa Jurkovičovi podarilo uskutočniť jeho najznámejšie a všeobecne najuznávanejšie dielo – mohylu s hrobom Milana Rastislava Štefánika na Bradle. K Štefánikovi mal blízky vzťah, lebo obaja prežili detstvo v kraji pod Bradlom. Projektom mohyly splnil Štefánikovo želanie spočinúť v rodnej pôde. Mohyla, slávnostne odhalená 23. septembra 1928, patrí k vrcholom monumentálnej pomníkovej tvorby na Slovensku.
Dušan Jurkovič vytvoril diela na pamiatku viacerých významných osobností: P. O. Hviezdoslava, J. Kollára, J. Björsona, J. M. Hurbana a ďalších. V tridsiatych rokoch pokračovala jeho tvorba v duchu doby. Projektoval školy, technické stavby, obytné domy, kostoly. Osobitne treba spomenúť funkcionalistický projekt Kochovho sanatória v Bratislave a stanice lanovky na Lomnický štít.
V období vojnovej Slovenskej republiky sa ako človek verný česko-slovenskej vzájomnosti a demokracii odmlčal. Proti totalite a násiliu viedol vlastnú vojnu vo svojich dielach. V tichu pracovne vytváral veľké pomníkové projekty. Ku koncu vojny prelomil steny samoty a prostredníctvom synov sa zapojil do aktívneho odboja. Po roku 1945 sa napriek vysokému veku opäť pustil do umeleckých a spoločenských aktivít. Jeho posledným realizovaným dielom bol pomník obetiam v Kremničke. Odišiel náhle 21. decembra roku 1947
V tomto roku si pripomenieme 60. výročie jeho úmrtia. Spolok architektov Slovenska pripravuje vyhlásenie „Roku Dušana Jurkoviča“.
- r -
