Anka, Nika a Viera boli tri Grácie z malomestského gymnázia, kde privádzali striedavo do hrobu či do blázinca profesorský zbor, ktorý nemal absolvovaný výcvik v protiteroristickej jednotke. Pošepkávalo sa, že kvality pedagógov sa hodnotili podľa toho, koľko dokázali odučiť v inkriminovanej triede a neprísť pritom o hlasivky a zvyšky zdravého rozumu. Niežeby boli výtržníčky v pravom slova zmysle, všetky tri pochádzali z dobrých a v meste vážených rodín. Mali len sklon k recesii a čo čert nechcel, k takej, že ich „fóry“ vždy vypálili zaujímavo.
Pochopiteľne, len vtedy, keď ich človek už len bilancoval, pretože v čase vzniku vylietali z kože bez výnimky všetci, ktorí sa toho museli zúčastniť. Stačilo spomenúť akciu, pri ktorej šlo o prvoaprílový žart – obrátenie lavíc v triede chrbtom od katedry, takže profesor, ktorý prišiel na hodinu, rečnil nie k hlavám, ale k zadkom, prípadne o takzvanú colnicu – dievky sa postavili pred zborovňu a nikoho nepúšťali ďalej, dokonca ani jej právoplatných užívateľov. Vďaka ich šarmu a študijným výsledkom sa im akosi všetko prepieklo, hoci ktosi iný by už dávno z „gympla“ vyletel ako vták z hniezda.
Silvester po stužkovej mienili slečny prežiť naplno. Niežeby ich zaujímali podujatia v miestnom „kulturáku“ alebo v nejakej lepšej krčme. To ani náhodou. Dobre zásobené dávkou petárd, konfiet, šampanského a vlastných decibelov si plánovali noc v miestnom parku a v uliciach. Nech je sranda.
„Zastavte sa pre mňa,“ povedala kamarátkam Anka, keď asi o deviatej večer chceli vedieť, kde a kedy sa stretnú. „Stačí o pol dvanástej, dovtedy sa rozšupnem... veď viete s kým...“ zachichotala sa.
Vedeli. S rodičmi, mladšou sestrou a kocúrom. Anka mala dosť rozumu, aby si nekomplikovala život chlapčenskou spoločnosťou, hoci o záujemcov núdzu nemala. Ak čosi mala, tak plné zuby žiarlivých mládencov, ktorí jej mienili kontrolovať ešte aj spodnú bielizeň a nestačilo im vysvetlenie, že v sobotu večer nebola doma preto, lebo babičke vysávala byt. Nedôvera ju štvala o to viac, že to bola pravda.
O pol dvanástej sa rozdrnčal zvonček a Anka vybehla v očakávaní zaujímavých zážitkov. Kamarátka stáli na chodbe a netrpezlivo podupávali nohami.
„Poďme, lebo to začne bez nás!“ pozerali na hodinky. O necelých dvadsať minút sa mal začať veľký ohňostroj na námestí.
Trojica naskočila do výťahu, Viera stlačila gombík prízemia a... kabína klesla o tri poschodia a ostala medzi nimi.
„Toto dobre začína,“ skonštatovala Anka. „Zvoňme!“
Panelák žil vlastným životom, v každom byte hučal televízor naplno, niekde sa dobre rozvíjala tanečná zábava hodná jéerdáckej dožinkovej oslavy. Zvonček z výťahu v tej atmosfére znel ako bzučanie komára nad Amazonkou.
„A sme v keli!“ zhodnotila Nika situáciu. V keli síce neboli, len vo výťahu pre šesť osôb. Ale ani tam nebolo príliš útulne. A mobilné telefóny zostali doma. Do nočného jašenia si ich radšej nebrali, pamätajúc si vlaňajšie fiasko, keď ich nechtiac vysypali z vrecák do potoka v dobrej viere, že ide o nevyužitú pyrotechniku.
Kdesi z diaľky k nim doľahli prvé detonácie. Polnoc nezadržateľne prišla – aj bez nich troch v uliciach.
„Otvorme ten šampus a hotovo!“ rozhodla Anka. „To by vyzeralo, aby sme si nepripili!“
„Vo výťahu?!“ neverila Viera.
„A čo má byť? Pre mňa aj v tábore na Guantaname,“ pokrčila Anka plecami.
Šampus síce nebol vychladený ani poháriky k nemu neboli, ale chutil celkom dobre. Najmä pri predstave, že vo výťahu strávia zvyšok noci. A ako sa hovorí, ako na Nový rok, tak po celý rok. Pekné vyhliadky, len čo je pravda.
Odzneli prípitky, prvá fľaška bola potrestaná. Na rad prišla druhá. Už im bolo jasné, že tak skoro z väzenia neuniknú. Hladina alkoholu stúpla, nálada tiež. Na adresu údržbárov výťahov uniklo rozhodne menej nadávok, ako je obsiahnutých bubliniek v šampanskom.
V dobrom rozpoložení klebetili o všeličom až kým o štvrtej nad ránom nezaspali. Hoci zvonenie už vzdali a podriemkavali na dlážke rozmernej kabíny, vyslobodil ich rozšafný sused vracajúci sa z plesu, ktorého najedovalo vytrvalé červené svetlo privolávača výťahu. Rozhodol sa vyhnať bezdomovca, ktorý si tam podľa neho ustlal.
Bol náramne prekvapený, keď spoznal Anku. Ešte prekvapenejší bol, keď mu milo zaželala dobrý večer a pozvala ho na pohárik šampanského. Sklamalo ho len to, že vo fľašiach už nič neostalo.
Aj tak to bol vydarený Silvester, zhodli sa slečny. A v škole? Na otázku, ako ho prežili, tvrdili, že na ohromnom žúre. Ten výťah by im beztak nezožrali...
AndreaEngelová
