Sviatky pokoja v nepokojnom roku 1944

Smutné to boli Vianoce v Bystrickom kraji. Povstalecká armáda bola rozprášená a jej zvyšky zahnané vysoko do hôr, kde ich pomaly dobíjali krutí Nemci a ešte krutejšia zima a hlad.
Na západnom Slovensku išiel život ešte ako-tak v normálnych koľajach. Nálety viac otravovali život, ako nejako podstatne škodili. Bratislava stále ešte stála. Z nej sa práve vrátila Anička. Končila kurz pôrodnej baby a bývala u Prof. Čárskeho. Ani sa doma veľmi nezohriala a ponáhľala sa na polnočnú omšu do kostola. Vnútri už bolo skoro plno a ani nevie kto z kamarátok povedal: „Poďme sa pozrieť na chór, možno tam bude nejaké miesto.“
Naozaj miesto bolo, ale len naboku vzadu. Pomaly sa predierali davom. Pozdravila sa kývnutím hlavy z rechtorom Bernáthom... Chceli sa dostať na druhú stranu, do kúta, aby nezavadzali.
Omša sa začala. Rechtor Bernáth už hral vstupné arpegiá známej Schubertovej piesne Ave Maria. Čo sa to s ním naskúšala. Mala dobrý sluch i hlas, ale veľmi jemný. Aj jej chceli pomôcť na konzervatórium do Bratislavy, ale Prof. Čársky, rodinný známy, rozhodol. Nech si urobí kurz pre pôrodné babky. Bude mať živnosť, spievať môže aj pri tom. Tak sa aj stalo.
Vráťme sa ale na „chórus“. Akurát prechádzali pomimo organistu, ktorý jej povedal: „Aničko spievajte!“
Bola to prosba aj rozkaz. Niekto jej zobral halinku z pliec a postrčil ju do samého predku. Najvyšší čas. Predohra vrcholila, nástup sa blížil, na trému neostal čas. Ani nebola potrebná. Rechtor Bernáth, skúsený profesionál, umne viedol melódiu, aby uľahčil vystrašenej speváčke nástup. Ale už po pár taktoch sa isto chytila, tak sa plne venoval nástroju a vyludzoval z neho zázračné tóny. Tu potichu sprevádzal, tu podporil melódiu, alebo zahral príkrasok, zúrivo stúpal na basy vo forte, aby nakoniec zjemnil, ako keď sa utíši vietor.
Pieseň sa niesla kostolom najprv neisto, akoby sa bála majestátneho, plného zvuku organa, ktorý pokrýval celú škálu zvukových farieb. Od basových, ktoré cítiš až v žalúdku, až po vysoké flauty a fagoty, jemne štebotajúce ako bojazlivé vtáčence.
Jemný hlások Aničky Bolebruchovej Lelínky sa ako malý pramienok rozlieval ponad hlavy veriacich, odrážal sa od mohutných stĺpov chrámovej lode, naberal jemné ozveny od drobnej výzdoby, aby sa pod majestátnou klenbou zlial do hravej riavy a napojil svojou piesňou vysmädnutý sluch.
„Áve Maríííja...“ nieslo sa otvorenými dverami do mrazivej noci, kde Gbely pokojne odpočívali pod naviatymi snehovými čapicami nepokojného vojnového Roku Pána 1944. Každý bol plný starostí pred blížiacim sa frontom, a preto s vďakou prijímal, ako naňho padá z chóru nežná pieseň a oplachuje z neho strach z budúcich dní. Mrazivý dych stúpal i s hudbou k nebesiam, nesúc na svojom chrbte úprimné modlitby prostých ľudí: „Bože, ochraňuj nás od všetkého zlého...“
Z oblohy padal hustý sneh, akoby Pán Boh vyslyšal svoj pobožný ľud a chcel zakryť panenskou belosťou celý skazený svet.
Polnočná skončila. Kostol zostal mĺkvy a tmavý. Len nad oltárom svietilo večné svetlo, tak ako je večný sám život, pokiaľ ho pár bláznov navždy nepochová.
Ľudia sa rozišli do svojich domovov, sneh ostal pošliapaný, špinavý, len nad mestečkom sa k nebu vznášalo: „Narodil sa Kristus Pán, veseľmesa...“