Anna bola silno poznamenaná svojím osudom. Byť na dedine slobodnou matkou, tak to naozaj nie je o čo stáť. Všetci si už dávno na ňu ukazovali prstom a ona sa obávala aj vyjsť na ulicu. Preto nečudo, že túžila ujsť so svojou dcérou niekam, kde by ich mali obe radi a kde by bol niekto, kto by sa neustále nemračil pri pohľade na ňu a jej dieťatko. Neľahká úloha, no veľmi lákavá predstava.
Anke sa ju však predsa len podarilo zrealizovať. Ani sama nevie ako. Asi preto, že mala zo všetkého veľké obavy, zrazu jej len osud podal sám pomocnú ruku. Osud a Michal, ktorému vôbec neprekážalo, že má dieťa. Práve naopak. Tešil sa, že sa jeho dom zaplní od pivnice až po strechu hlasnou vravou a veselosťou. Anka neváhala ísť za ním takmer na druhý koniec republiky, len aby sa stratila z očí tých, u ktorých nenašla pochopenie.
Že jej muž nebol práve podľa jej predstáv a že necítila k nemu to, čo k tomu prvému, tým sa priveľmi nezaťažovala. Časom to možno príde. Netreba si zúfať. Všetko bolo v úplnej pohode, hlavne keď do rodiny za krátko pribudli ďalšie dve deti naraz. Dvojčatá Peter a Paľko. Dvaja nádherní chlapci a ich otec išiel od radosti z kože vyskočiť. Jej malá princeznička, ako ju vo svojich snoch volala, hoci princeznovské meno jej nedala, mala práve štyri roky. Zuzanka sa tešila spolu so svojou matkou, aj keď ešte nechápala, čo všetko to môže znamenať pre ňu samotnú.
Čas však plynul ako na prtekoch a Anka už dávno vedela, že láska, na ktorú čakala ako na spasenie, neprichádzala. Už svojho muža poznala dokonale a hlavne pocítila jeho krutovládu. Všetko v jeho dome bolo totiž iba jeho. Keď niečo potrebovala zmeniť, musela mať jeho povolenie. Prestala už dávno snívať o láske, ktorú po jeho boku chcela nájsť. Opak bol pravdou. Uvedomovala si stále častejšie, že znova šliapla vedľa. Hlavne vtedy, keď jej malú Zuzanku časom taktiež zapriahol do prác v jeho domácnosti. Hlavne okolo jeho synov. Načo by on pán tvorstva mal doma dve baby? Len nech sa pekne zvŕtajú.
A veruže to bolo zvŕtanie ako sa patrí. Peniaze Michal lial častejšie dolu hrdlom, ako dával rodine. Anka preto čoskoro musela ísť pracovať, aby svoje deti mohla aspoň nakŕmiť
Zuzka mala v tom čase už sedem rokov a bola veľmi poslušná. Nikdy neodvrávala. S bratmi sa rada pohrala vždy, keď nebola matka doma. Tá pracovala na družstve ako dojička a domov sa vracala pred obedom, keď otec odchádzal do práce. Prakticky sa s otcom striedali.
Aj keď bolo všetkého na obe veľa, nesťažovali sa nikdy jedna druhej. Anka už dávno prestala snívať o tom, že svoju dcérku bude chovať ako princeznú. Že ju bude pekne obliekať a cifrovať, aby mali obidve radosť. Ten sen už v sebe navždy pochovala. A samotná Zuzka ani po tom možno netúžila. Bola predsa len dieťa a myslela si, že ak čo najviac matke pomôže, rozžiari sa jej znova úsmev na tvári, ktorý si pamätala zo skorších čias. Nerozžiaril! Už nikdy sa to nikomu nepodarilo.
V ich živote sa začínal objavovať strašiak v podobe spitého a namosúreného otca, ktorý stále častejšie matku napádal aj pred deťmi. Verbálne aj fyzicky. Slová, ktoré začal zrazu používať, deti dovtedy ani nepočuli. Anka však vedela, prečo sa tak zmenil. Nestačila na všetko, ani pri dobrej vôli. V práci sa narobila a doma nemala tiež nikdy oddychu. Nevládala a ani nemala chuť byť svojmu mužovi po vôli vždy, keď prišiel domov a dožadoval sa plnenia manželských povinností. Odmietala mu ich. Tvrdila vždy, že až vytriezvie. Vedela však, že nevytriezvie nikdy.
Keby však bola čo i len tušila, čo všetko sa v ich dome odohráva, keď odchádza skoro ráno za prácou, bola by možno uvažovala inak. Jej zákonitý manžel mal skvelé plány s jej dcérou. Pomaly ju pripravoval na to, že svoju matku zastúpi. Vôbec mu neprekážalo, že nemá ešte ani deväť rokov, nezaujímalo ho to. Vytrvalo ju presviedčal, že všetko to, čo ju teraz naučí, bude v živote potrebovať a zaliečal sa jej aj rôznymi drobnými darčekmi. To preto, aby pred matkou vytrvalo mlčala. Chúďa dievča myslelo, že tým svojej mame pomáha a ono to žiaľ tak v skutočnosti aj bolo. Odbremenila ju tým najobetavejším, žiaľ aj najukrutnejším spôsobom od manželských povinností a tešila sa, že ju raz za to matka pochváli. Na obranu pred tým zurvalcom, ktorý svoje nároky zo dňa na deň stupňoval, nemala vôbec síl.
Keď raz predsa len matke čo- to naznačila, nedočkala sa ani odpovede. Myslela si preto, že s tým súhlasí, a tak bola znova ticho. Živej duše nemala, komu by sa mohla zveriť. Matka už vtedy zatvárala oči pred neprávosťou, ktorej sa jej muž dopúšťal na jej dcére a bola možno aj rada, že sa jej vlastný problém vyriešil.
Takýto neutešiteľný stav v ich rodine pretrvával roky. Dlhé stresujúce roky. Zuzanka ako Popoluška v rozprávke poslušne plnila všetko, čo jej otčim prikázal a matke sa sem tam vyplakala v náručí. Boli obidve nešťastné a znova tam, kde predtým. Na dne. Hľadali východisko, ktoré žiaľ tentokrát neprichádzalo. Ako však má matka takýmto spôsobom očierniť svojho muža, ktorý ju kedysi vytiahol z hanby, a povedať kompetentným ľuďom o všetkom tom násilnom správaní, ktorého sa na jej dcére dopúšťal jej zákonitý manžel? Trápilo ju svedomie, nevedela však nájsť východisko. Bála sa manželovej bitky, bála sa o svoju dcéru a život jej znova pripadal ako balvan. Chradla každým dňom a bola rada, že ako-tak zvládajú so Zuzkou všetko to, čo na nich ten tyran naložil. Nemali sa ani kedy zastaviť, aby si uvedomili, že to, čo žijú v tomto dome plnom zloby a neistoty, nie je život.
Čas plynul naozaj veľmi rýchlo, zo Zuzky už bola krásavica, ktorej by veru nik nepovedal, že má ešte len trinásť rokov. Vyzerala najmenej na osemnásť. A tu končili vždy všetky matkine úvahy. Čo ak sa Zuzke stane to, čo jej? Čo ak otehotnie? To by už naozaj iba veľmi ťažko ospravedlňovala aj sama pred sebou. Musela sa rozhodnúť, musela začať konať.
Blížili sa totiž znova Vianoce, tak ako každý rok a ona nevedela ani čo svojim deťom pod stromček nachystá. Hlavne za čo, keď peňazí v dome nebolo. O synov sa nebála, o tých sa postará ich otec, pretože tým nikdy nič nechýbalo. Čo si zaumienili, to dostali. Nebolo väčšej radosti pre jej muža, ako keď ich mohol donekonečna rozmaznávať. Boli to predsa len potomkovia jeho rodu. Zuzka, tá mu nebola ničím... iba snáď tým najposlednejším človekom, s ktorým si mohol robiť, čo chcel. Vidina smutných Vianoc bola znova tu a naliehavo klopala už na obloky ich domu.
Zrazu Anka pochopila, že ak to teraz nedokáže, možno sa už ďalších Vianoc ani nemusí dožiť. Možno ju jej muž zmláti do bezvedomia, možno Zuzku vyhodí z domu, no nedovolí mu už ďalej zotročovať obidve takým krutým spôsobom, ktorý nepozná hranice. Zakázať mu to už nemôže, ale zabrániť v ďalších ukrutnostiach, to ešte zvládne.
Zobrala preto raz ráno, keď sa vrátila z práce, Zuzku za ruku a zamierila s ňou na najbližšiu policajnú stanicu. Tu raz a navždy skoncujú všetko spolu. Dlhuje svojej dcére oslobodenie od neľudského zaobchádzania. Dlhuje jej pokojné a radostné Vianoce, ktoré možno práve teraz nastanú.
Zuzka zrazu pochopila, že tie všetky roky, ktoré preplakala v matkinom náručí, zrazu začínajú vlievať silu do jej tela a tak mala pocit, že predsa len nadarmo netrpela. Že pomohla matke vliať odvahu, ktorá jej doteraz chýbala. Bola zrazu na ňu hrdá. Malá, chudá, ustráchaná žena sa predsa len vydala na cestu spravodlivosti. Tej, ktorá jej muža obvinila z pohlavného zneužívania.
Všetko zrazu nabralo rýchly spád. Vianoce boli skutočne veselé a radostné, pretože človek, ktorý ich mal chrániť, už sedel za mrežami a oni sa mohli oddávať radosti z víťazstva nad toľkým trápením. Nepotrebovali pod stromčekom kopu darčekov. Nepotrebovali nič z toho, čo všetci ľudia vždy pod stromčekom nájdu.
Ony dve našli jedna druhú, našli svoju slobodu a úplne im postačila viera v spravodlivosť.
Neskôr už aj trest, ktorý Ankinho manžela zdržal štyri roky za mrežami, kam už dávno patril.
Boli to prvé Vianoce, ktoré predsa len jej dievčatko, jej malú Popolušku zachránili. - elza-
