Krásne časy vojenskej služby síce už našim mládencom nenaháňajú strach, ale tým skôr narodeným narobili nemálo trampôt. Niektoré boli úsmevnejšie, niektoré smutnejšie. Sviatky, ktoré museli chlapci prežívať v kasárňach, neboli nič príjemného, ale bolo treba brať ich s humorom a povedať si, že tých 730 sa nejako pominie a dva roky sa dajú v lepšom prípade presedieť na žiletke. V horšom aspoň na erárnom zadku.
Seničania Peter, Juraj a Martin slúžili v meste, ktoré nieslo meno patróna – menovca posledného z nich. Za výborné výsledky ich poslali do poddôstojníckej školy a hoci „nežrali“ vojnu a o frčky príliš nestáli, zvýšený žold a isté ďalšie výhody neboli na zahodenie. Všetci traja si radi zašli do hôr a po riadnej túre dobre padlo aj pivečko, lenže na to bolo treba štrngajúce obeživo aj aký – taký voľný čas.
Akýmsi zázrakom dostali dovolenku akurát na Silvestra. Ktorýsi lampasák sa zmiloval a svojim obľúbencom dovolil vyraziť si z kopýtka mimo kasární. Deň pred Silvestrom vyrazili s ľahkou batožinou smerom do Vysokých Tatier. O programe mali hmlistú, zato lákavú predstavu – privítanie Nového roka na Chate pod Rysmi a popri zábave „sfúknuť“ aj nejaké zaujímavé túry.
Všetko sa zdalo natoľko idylické, že vlastne nemalo ako prísť k „priešvihu“. Murphyho zákony hovoria čosi iné. Presne tak sa aj stalo. Trestanie kozlov, prazdrojov a bažantov (vo fľaši, nie v kasárňach) rozhodne prispelo k dobrej nálade. Až pridobrej. Vlak sa prirútil do stanice, chlapci s vakmi naskočili, našli voľné kupé a uvelebili sa v ňom. Paráda! Krásne zážitky čakali. Ešte po jednom zlatom bažantovi – a prepadli sa do ríše snov. Všetci. Zlatý mok ich zdolal tak, že zo snov o civile sa prebrali v Jablunkovskom priesmyku.
„Tuším sme už blízko...“ tápal v pamäti Martin, ktorý si vytrvalo plietol Nízke Tatry s Balatonom, napriek tomu bol však zdatným horolezcom. Boli, ale od Ostravy. Vypadli z vlaku ako mačence z brloha. Napoly slepí, rozospaní a bezmocní.
„Kde sme?“ zaúpel Peter. „Vy debili!“ došlo mu to. „Veď my sme nasadli do opačného vlaku!“
Stalo sa, čo sa stalo, mladí muži sa vybrali dobývať Ostravu miesto Tatier. Chata pod Rysmi musela počkať. Nočné podniky v meste sa dočkali. Na Silvestra im vo vreckách už neštrngal ani desaťhaliernik. Zábava v studených uliciach, kde každú chvíľu zaduneli petardy, bola ešte lepšia ako v márnici po polnoci. Ešte viac ako delobuchy im hučalo v hlavách.
„Sme ako malé decká,“ poznamenal najtriezvejší Juraj. „Aj tie sú schopné nastúpiť do hocijakého vlaku. Ale sme dopadli!“
To teda dopadli. Miesto túry v horách, maratónske putovanie (aby nezamrzli) po uliciach, miesto Chaty pod Rysmi neslávny návrat do kasární. A k tomu neveľmi lichotivá prezývka – Chlapci a chlapi. Podobnosť s istým kedysi populárnym seriálom čisto náhodná. - en-
