Darčeky kupuje nerada...
V detstve, ako každý, spájala Mirka Vianoce s darčekmi. „Vždy sa mi zablysli očičká a s úžasným výkrikom DARČEKYYÝ, som sa vrhla do rozbaľovania balíčkov. Neskôr som si začala viac uvedomovať tú celkovú atmosféru sviatkov: byť spolu s rodičmi, ktorí boli na seba ešte milšími i strašne bohato prestretý štedrovečerný stôl. Atmosféru Vianoc si strašne užívam aj dnes.
Keď som bola malá, ako každé dieťa som sa snažila ešte pred Vianocami vysnoriť, aké darčeky dostanem. Raz naši odišli z domu a mne sa ich podarilo vypátrať. Okrem bábik a iných drobností bola medzi nimi aj kniha. Keďže som ju však pod stromčekom nenašla, po mojej vyčítavej otázke mama razom pochopila, že mám darčeky už vopred kompletne prezreté. Knihu som napokon dostala, ale odvtedy sa mi už nikdy nepodarilo maminu skrýšu odhaliť.“
Mirka strašne rada darčeky dáva, no nerada ich kupuje. „Znie to absurdne, že ako môžete niečo dávať, ak to nemáte. Nenávidím kupovanie darčekov. Som ten typ, čo 23. decembra ide na nákupy a samozrejme netuší do poslednej chvíle, čo kúpi. Niekedy sa mi podarilo, že som kúpila darček už mesiac vopred, ale zabudla som, kam som ho skryla (smiech).
Na druhej strane však darčeky rada dostávam. Je mi to strašne milé, ale... Niektoré ma privádzajú do pomykova.“
Čo sa týka rodinných príslušníkov, pri zaobstarávaní darčekov je „najľahším prípadom“ jej otec. „Je síce komplikovaný typ na darčeky, ale odbavíte ho nejakým mikročipom. Je zaťažený na elektronické a technické vymoženosti a z takýchto darčekov je veľmi spokojný.
Mama je už horším orieškom. Pri nej do poslednej chvíle netuším, čím ju obdarujem. Podobne je na tom aj babička, ktorá síce nikdy nič nechce, ale potom sa strašne teší zo všetkého. S hlúposťami však u nej nepochodíte. Je pokroková a mladá duchom. Prispôsobila sa k dnešnej dobe. Má véčkový vyklápací mobilný telefón, ktorý ovláda lepšie ako ja, sms-ky píše rýchlejšie než ja a skvelo sa obleka. Minulý rok sme pri nej vystrieľali všetky náboje fantázie, takže ani netuším, čím ju tento rok prekvapiť.“
...sama ich ani nevyrába
Mirka nepatrí ani k tým, čo vianočné darčeky vyrábajú. „Nikdy ma naši neviedli k typickým dievčenským ručným prácam. Štrikovanie, háčkovanie či vyšívanie išlo vždy okľukou okolo mňa. Napokon sa mi to raz aj vypomstilo.
V škole sme dostali za úlohu vyšiť pre mamičky nejaký vianočný motív. Povedala som si, že nebudem ako ostatní vyšívať hviezdičky alebo stromčeky. Chcela som byť originálna, takže vyšijem nápis Veselé Vianoce. Nikto mi však nepovedal, že sa nedajú písmenká vyšívať jedným ťahom. Tak som veselo na plátno vyšívala, až z toho vznikla zhužvaná guča. Keď som so svojím dielom prišla k učiteľke a tá po dlhšom trápení tú guču porozťahovala, pochopila, že zo mňa žienka domáca nikdy nebude. Môj výtvor sa jej nepodarilo identifikovať. Priznávam sa, dostala som päťku z vyšívania, pretože mi nikto nepovedal, ako sa vyšíva. Aj preto radšej darčeky nevyrábam.“
Mirka tvrdí, že dar, ktorý je darovaný z lásky, je vždy pekný. Možno práve preto ani nerozdeľuje vianočné darčeky na „in“ a „shit“.
„Aj keď pod stromčekom nájdem veci dennej potreby ako svetre či ponožky, je to milé a úprimne sa z toho teším. V pamäti však aj tak vždy ostanú len tie najkrajšie a najúžasnejšie. Podobne ako Vianoce.
Pamätám si na jedny nezvyčajné Vianoce, keď ma otec po večeri vzal za ruku a vyšli sme na dvor. Začal mi ukazovať hviezdy a ja som nechápala, čo ho to napadlo. Bolo to po prvý raz, pretože sme predtým neprevádzali žiadne vianočné obyčaje. Znudená som sa vrtela a popritom si všimla maminu postavu za rozsvieteným oknom, že niečo ukladá pod stromček. Vtom po prvý raz na Vianoce u nás zazvonil zvonček a pod stromčekom ma čakalo množstvo darčekov. To, že boli ako z Tuzexu, pretože otec vtedy pracoval dlhšie v zahraničí, mi už dnes nepripadá dôležité ako vtedy. Tá atmosféra predčila všetky moje očakávania.
Podobne som na zadok padla aj minulé Vianoce. Pod stromčekom som našla veľkú škatuľu, v ktorej boli podľa mamy hrnce do môjho bytu. Tešila som sa, veď sa zídu. No v škatuli od hrncov som napokon našla kompletnú počítačovú zostavu aj s príslušenstvom.“
Oddych medzi sviatkami nepozná
Mirka pracuje v divadle, a to pojem vianočné prázdniny nepozná. Z predstavenia na predstavenie však aj na Novej scéne cítiť, že sa Vianoce nezadržateľne blížia. „Blížiace sa voľno je cítiť na každom kroku. Je to úľava hlavne pre ostatných zamestnancov divadla, o ktorých sa málo hovorí, hoci robia hrozne veľa práce. Podobne sa atmosféra prenáša aj na hercov. Po poslednom predvianočnom vystúpení sa rozlúčime prípitkom, odovzdáme si malé pozornosti. Odchádzať z divadla s tým pocitom, že sa tešíte na opätovné stretnutie s kolegami, je azda to najkrajšie, čo si môžete v taký predsviatočný okamih želať.“
Tento rok si Mirka začína užívať sviatky už 22. decembra. „Do 27. decembra mám päť dní voľna a potom hrám opäť až do Silvestra. Čudovali by ste sa, koľko ľudí ide do divadla práve na Silvestra. Predstavenie sa začína o piatej večer, končí o ôsmej a my máme potom už len štyri hodiny na to, aby sme vymysleli, kde oslávime Nový rok. Je to hektické, ale tým aj úžasné. Kde privítame Nový rok, netuším.“
Mirku si však doma počas tých piatich dní veľa neužijú. „V Malackách som dva, maximálne tri dni a už ma to ťahá za kamarátmi do Bratislavy. No aj za tieto dni prežijem naozaj krásne sviatky. Nie je to ani tým, že nemusím nič robiť. Ako som už hovorila, je to v tej atmosfére.
Mama je šialený ranostaj, takže kým sa na Štedrý deň zobudím, vianočný stromček je už postavený i vyzdobený. Každý rok iný, farebne dokonale zladený. Ja akurát večer predtým prichystám salónky.
Taktiež k príprave sviatočného menu ma nepustí. Akurát tak pokrájať rožky na pupáky. Maximálne môžem prestrieť stôl a medzitým pozerať rozprávky.“
Mirka prezradila, že po prvý raz v živote stavala vianočný stromček až minulé Vianoce. „Môj prvý samostatný stromček bol krásny a hlavne MÔJ. Aj keď som mala veľa ozdôb požičaných.“
Vianočné menu u Partlovcov pozostáva z viacerých jedál, pričom niektoré majú korene na Záhorí. Nesmie chýbať kapustnica s klobáskou a hríbmi, vajíčka s hríbmi, pupáky, oblátky s medom... a žiaden rituál.
„Naši majú kapra a majonézový šalát, ja kuracinu. Ryby ani cibuľu nejem, vyhýbam sa im. Pritom som ryby jedávala ešte ako malá. U nás v Malackách bol obchod, kde robili vyprážané podkovy z kapra. Naši ma raz poslali ich tam kúpiť. Akurát sa mi ušla podkova, ktorá bola asi nejakým záhadným spôsobom dvakrát vyprážaná. Bolo mi z nej tak zle, že odvtedy nejem nič, čo pláva a dýcha žiabrami.“
Novoročné predsavzatia?
Úplná hlúposť!
Na rozhraní dvoch rokov si ľudia zvyknú dávať predsavzatia. Mirka medzi nich nepatrí. „Je to úplná hlúposť, pretože ak chcem, spravím si po svojom aj bez predsavzatí. Napriek tomu som si začiatkom tohto roka sľúbila, že sa naučím šnúru, aby som zamachrovala. Tento cieľ, mi nevyšiel, nezohnem sa ani po kolená. Starosti si však z toho nerobím.
Podľa mňa človek musí najskôr chcieť. Potom svoj zámer uskutoční hocikedy. Beriem život, aký je. Viem, že ak raz niečo spravím, späť to už nevrátim. Musím sa s tou hlúposťou vyrovnať. Väčšinou si však stojím za tým, čo spravím a čo poviem. Alebo nie?“ (smiech)
Gabo Kopúnek
