Autobus, ktorý v to decembrové dopoludnie smeroval do cieľa svojej cesty, bol naprataný na prasknutie. Niet divu. Míľovými krokmi sa blížili všetkými očakávané Vianoce a každý sa chcel do cieľa svojej cesty dostať za každú cenu.
Hanka, sediaca v tichosti uspávajúceho predierania sa zasneženou krajinou, bola zadumaná. Aj napriek tomu, že bola nadšená pozvaním svojich svokrovcov, aby s nimi strávila tieto sviatky radosti. Obavy mala z toho, že tieto Vianoce budú iné, ako ostatné. Nebude pri nej ten, ktorý jej bude najviac chýbať. Jej manžel Peter. Aspoň svokra tvrdila, že isto nepríde.
V poslednom čase sa totiž medzi nimi všetko riadne skomplikovalo. Zosypalo sa na ňu nešťastie celého sveta ako domček z karát. On, čo jej mal byť celý život oporou, si jednoducho našiel inú, s ktorou už žije vo svojom byte. Razom bola Hankina vidina čistej, úprimnej a vrúcnej lásky v nedohľadne.
Vytratila sa s krokmi odchádzajúceho manžela. Vtedy, keď ju navždy opustil. Preto jej teraz myšlienky poletovali okolo hlavy ako snehové vločky za oknami autobusu. Boli presne také nesmelé, váhavé a súmerne narastajúce, ako chumelica v jej srdci. Bude, či nebude šťastná cez tieto sviatky? Nepoznala odpoveď. Nepoznala ani svoju budúcnosť. No vedela, že po boku svojej, stále ešte svokry, nebude aspoň sama.
Táto žena mala v sebe niečo, čo Hanku vždy dokázalo upokojiť. Bolo to možno aj tým, že ona jediná verila v návrat svojho syna k žene, ktorú tak ľahkomyseľne opustil. Hanka tomu už dávno prestala veriť, no nehovorila to nahlas. Tvárila sa, že si to želá. Ibaže opak bol pravdou. Bála sa už života s človekom, ktorý práve vtedy, keď konečne otehotnela, čo si v podstate priali obaja, si zrazu našiel inú ženu. A akoby to nestačilo, na rozlúčku Hanke pribalil aj riadnu „nakladačku.“ Odvtedy sa mu radšej ostentatívne vyhýbala, čo spôsobilo, že sa dávno nevideli.
Po príchode do bytu svokrovcov, v ktorom strávila veľa šťastných a veselých chvíľ, sa predsa len upokojila. Pravá vianočná atmosféra na ňu dýchala zo všetkých kútov ich útulného bytu.
Svokra bola v tomto čarodejka. Vedela vykúzliť na tvári úsmev aj vtedy, keď jej srdce plakalo. Hanka už poznala ten pocit, pretože ho od nej dávno odpozorovala. Len nedať nikomu znať, že sa trápime. Chlapi nemajú radi usmoklené a ufňukané ženy. Pre svojho muža musíš byť vždy v pohode a vždy príťažlivá. Ešte šťastie, že tu práve nebol. Príťažlivou by asi ťažko dokázala byť a v pohode už vonkoncom nie. Ale bolo jej príjemne aj bez neho. Vlastne hlavne bez neho.
K večeru sa začalo ešte viac zmrákať a silnejšie pofukoval vietor, ktorý priniesol opäť iba nádherné sneženie. Tešili sa spoza oblokov ich bytu, že Vianoce budú biele a radostné.
Vtom niekto rázne zazvonil na zvonček pri dverách. Kto by to mohol byť? Nikoho predsa už nečakali. Hanka sa vystrašila. Čo ak to bude predsa len on? Ten, ktorého práve teraz nechcela vidieť. Chcela byť sama s jeho rodičmi, pretože oni dokázali byť na ňu aspoň dobrí, čo sa o ich synovi už dávno nedalo povedať.
Zlá predtucha sa naplnila! Stál pred dverami a keď spočinul očami na Hanke, spustil paľbu uistení, že sa neprišiel hádať a že nebude nikomu ubližovať. Tým „nikým“ myslel samozrejme ju, svoju manželku.
Akí by to však boli rodičia, keby ho poslali od dverí preč práve v taký nádherný a láskou naplnený večer? Zostal aj bez vyzvania a vopchal sa nenápadne medzi dvere ich bytu a súčasne aj medzi ich pokojnú vianočnú náladu. Nezbadal, že prekáža. Bolo mu to aj tak jedno.
Hanka však tušila, že za tým bude niečo iné, nie len láska k rodičom. Nesmelo sa jej do duše vkrádala myšlienka, že prišiel iba preto, aby ju osobne mohol presviedčať o nutnosti ich rozchodu. Zatiaľ totiž nechcela na túto alternatívu pristúpiť. Ani po dobrom ani po zlom. Vymyslel si preto tieto šťastné Vianoce, ktoré jeho príchodom žiaľ úplne skolabovali.
Peter spočiatku svoje sľuby aj dodržiaval. Bol k Hanke milý, dokonca aj pozorný. No len čo na chvíľku osameli, už ju napádal svojou neústupčivosťou a presviedčal ju, že jedine rozvod všetko zachráni. Že iba potom bude s ňou komunikovať, ak mu umožní žiť s tou druhou. Chcel od nej, aby čo najskôr podala na súd ten pre neho vytúžený návrh. Uvedomoval si, že jeho dôvody na rozvod nie sú také oprávnené ako jej.
Hanka bola veľmi rozrušená a slzy zadŕžala s vypätím posledných síl. Ibaže svokra sa nedala oklamať. Videla a počula aj to, čo patrilo iba Hanke. Po štedrovečernom posedení pri bohato prestretom stole ju jednoducho vylákala na večernú prechádzku. Tvrdila, že jej prospeje. Áno, mala pravdu.
Hanka tento únik privítala a tak čoskoro vykročili do zasneženej istoty, kde už konečne za ňou nestál ten netvor, ktorý jej znepríjemňoval sviatky pokoja svojou tvrdohlavosťou. Konečne mohla dať priechod svojmu trápeniu, svojmu smútku a sklamaniu z prítomnosti muža, ktorému sa chystala porodiť dieťa, aj keď on o to vôbec nestál. Slzy a poletujúce snehové vločky zmáčali jej ubolenú tvár a pomaly utišovali jej ustráchanú dušu. Aj svokrine objatie a posmeľujúce slová jej pomáhali zabudnúť na ťažké okamžiky, ktoré práve prežívala. Tá žena, kráčajúca oddane vedľa nej, bola vlastne jej jedinou dôverníčkou a oporou. Vo svojej vlastnej rodine sa nikomu nezdôverila s nešťastím, ktoré ju trápilo ako nočná mora. Jej matka síce niečo tušila, a preto jej často vyhadzovala na oči tehotnosť, ktorú jej vraj „nebolo treba“. Pridala k tomu ešte aj uistenie, že Peter sa jej aj tak nikdy nepáčil a že ju mala poslúchnuť a nevydávať sa za neho. Žiaľ, bola to pravda. Ibaže, už sa stalo.
Hankine pochmúrne úvahy prerušila chápajúca a obetavá svokra, ktorá sa začala vypytovať na svoje prvé vnúčatko, ktorého sa už nemohla dočkať. Všetko okolo nevestinej budúcnosti jej ležalo na srdci.
Zrazu sa Hanka zastavila. Smutné oči sa jej rozžiarili a zastokli sa medzi padajúce vločky ako veľký otáznik. Žena vedľa nej okamžite spozornela a ich kroky sa zrazu zastavili. Poznala dobre svoju „prvú nevestu“, ako ju s láskou volala, a preto vedela, že Hanka sa pred ňou neuzamkne do seba. Neprekvapilo ju, že zrazu ju počula hovoriť: „Neviem, čo to bolo, no zdá sa mi, že niečo sa so mnou deje. Akási malá bublinka sa zrazu rozprskla v mojom vnútri. Raz, dvakrát... znova a znova. Jeminánku, nepotratím od toho rozrušenia?!“
„Kdeže Hanka, to sa moje vnúčatko hlási na svet,“ skočila jej do reči naradostnená budúca babka, pokračujúc pritom: „uvidíš, už ti nebude bývať tak zle a tvoje malé bublinky sa časom zmenia na tichučké kopanie v tvojom tele. Ukáž, nech pohladím svoju vnučku aj ja.“
A položila smelo svoju upracovanú ruku na Hankine brucho. Obidve si totiž priali, aby do ich rodiny pribudlo dievčatko.
Radosť a nádej, ktoré dodali Hanke obrovskú silu z tohto poznania, rozžiarila jej tvár do širokého úsmevu. Práve si uvedomila, že to bol ten najkrajší a najsprávnejší darček pre dve ženy držiace sa pod pazuchy, ktoré kráčali tichou a rozžiarenou štedrovečernou ulicou. Pozerali spolu do rozsvietených okien a radovali sa z poznania, ktoré práve spolu precítili..
A čo Hanka? Akoby konečne pochopila, že ten jemný dotyk s pozvánkou do neznáma už takým neznámom pre ňu nebude. Jej dieťatko jej poslalo svojou najprirodzenejšou cestou svoj vianočný pozdrav, aby ju uchránilo pred zlobou sveta, ktorý ešte nepoznalo. Vybralo si k tomu tú najvzácnejšiu chvíľu. Vtedy, keď potrebovala útechu a radosť. Už nikdy nesmie byť smutná, aby nebolo smutné aj to malé stvoreniatko, ktoré v nej čoskoro začne riadne kopať, až sa prekope do jej náručia.
Hanka sa zrazu prestala báť budúcnosti. Prestala sa báť svojho zlostného muža, lebo vedela, že so svojim dieťatkom, ktoré bude vychovávať síce sama, si užije lásky, ktorá jej bude patriť už navždy. Verila tomu, pretože tomu veriť chcela.
Dnes si predsa len pod vianočným stromčekom našla to najcennejšie... pocit nevýslovného šťastia. - ez-
