Ako celkom mladá, nevyzretá gymnazistka som sa zaľúbila do svojho rovesníka. Bola to možno láska na prvý pohľad, alebo sa to iba tak javilo. Nebola som totiž iba nevyzretá, ale aj neskúsená a všetko nové vo mne vzbudzovalo obavy a nejasnosť.
Nie, neboli sme s Vladom spolužiaci. Stretli sme sa na nejakej olympiáde. Dnes už ani neviem na akej a kde. S odstupom času zostal vo mne iba pocit sklamania a rezonuje mi v srdci dodnes. No jasné. Prvé lásky zvyknú takto končiť. Ja však som si takýto koniec privodila celkom sama. Či už to bolo mladosťou alebo tým, že som jednoducho chcela naplniť svoje sny, to už nie je dôležité.
Vtedy dávno boli dôležité iba naše pohľady, naše vyznania a ruky zakvačené neustále jedna do druhej. Vlado vždy hovoril, že naše dve „véčka“ budú navždy spolu takto spojené. Ako symbol našej nehynúcej lásky. No mýlil sa. Začiatočné písmená našich mien nemali takú moc, aby prvé nedorozumenia vyriešili za nás.
Vlado bol vzdialený z môjho rodného mesta necelých päťdesiat kilometrov, čo bola iba maličkosť pre naše srdcia roztancované láskou. Trávili sme spolu preto veľmi veľa času cez víkendy. Hlavne však v období príprav na maturitu. Samozrejme, nesústredila som sa poriadne na učenie. Preliezla som preto len tak – tak. Ale to nebolo všetko iba pre túto našu lásku. Sama som mala podiel viny na tom, že som ledva prospela. Nenávidela som školu a čakala som už len na to, až si začnem zarábať a obliekať sa podľa svojich predstáv, čo samozrejme znamenalo podľa poslednej módy.
S hľadaním zamestnania to nebolo vtedy také problematické, ako je tomu dnes. Kto mal dve zdravé ruky a chcel sa nimi živiť, vždy niekde zakotvil. A pokým som sa ja priúčala práci a pracovitosti, môj priateľ sa chystal na vojnu. Z plnenia základnej vojenskej povinnosti sa veru nedalo nijako vykľučkovať. Stále mi okolo uší bzučal jedno a to isté: „Vieročka, vydaj sa za mňa, veď je to také jednoduché. Skôr sa dostanem z vojny domov a uvidíme sa častejšie. Ktohovie, kam až ma vietor zaveje.“
Nemohla som mu vyhovieť. Sotva za sebou zatvorím knihy a učenie, už mám vliezť do niečoho, čo ma zatiaľ neláka? To je hlúposť. Tuším tomu Vladovi začal mäknúť mozog. Keď sa nedočkal odpovede ani žiadneho uistenia, že by som zmýšľala podobne ako on, začal inak ovplyvňovať moje nedospelé predsavzatia. Bombardoval ma neustále vetami typu: „Však ma budeš Vieročka verne a oddane čakať, kým sa ti vrátim z vojny?“
Nikdy sa odpovede nedočkal. Pár krásnych zaľúbených slovíčok, ktoré mi opakoval dookola, zo mňa ešte vernú a oddanú partnerku neurobia. Akosi som sa nechcela viazať. To bolo jediné, čo som vedela. Vladka som preto vždy odbila nejakou smiešnou vetou, ktorá ho nikdy neuspokojila. Veď čas ukáže...
Za necelé tri mesiace po maturite to prišlo. Odchod do kasární, vyprevádzanie a smutné oči, ktorým sa zrazu naše dve „véčka “strácali z dohľadu. Boli to jeho oči, ktoré smútili. Cítila som, že za mnou smútil viac, ako ja za ním. U mňa nejako zaspali emócie. Nevedela som ešte dosť dobre ani sama, čo chcem. No vážnymi rozhodnutiami som si veru nechcela komplikovať život.
Vlado mi písal dlhé a nádhernou láskou precítené listy. Mala som z nich radosť. Klamala by som, že nie. Ale nič viac. Hrialo ma pri srdci, keď moje oči čítali toľkými superlatívmi opradené vyzdvihovanie mojej osoby. Ktorá dievčina by sa necítila šťastná? Ibaže tých listov bolo tak hrozne veľa, že som pomaly začínala z nich šalieť. Mala som pocit, že na tej vojne nič iné nerobí, iba stále píše a píše.
Infantilný blázon, opakovala som si donekonečna. Kedy sa takto spochabel? Veď to nie je možné, že by bol taký „nešťastne zaľúbený,“ ako to opisoval. Šliapal mi neustále na päty a vyčítal, že som sa uzatvorila. Vraj nie som taká istá vo veciach nášho vzťahu ako on. Napísal presne to slovo “vzťahu“. Čože to však bol za vzťah, keď ľúbil a blúznil o budúcnosti iba on? Nemala som pocit, že sa chcem hneď tak bláznivo, bez rozmyslu dať zatiahnuť do manželstva. Láska je možno naozaj krásna. Nemôže to však byť to neustále zbožňovanie druhého pohlavia, ktoré mi obmedzuje život, myslenie a aj moje konanie. To ufňukané prosíkanie, a dohadovanie sa kto koho viac ľúbi, alebo kto po kom viac túži. To že je láska?
Pri prvej návšteve, kedy bola prísaha nováčikov, som na Vlada preto chcela riadne pritvrdiť. Chcela som mu všetko vysvetliť, aby sa trocha spamätal. Hlavne som mu chcela povedať, že vydávať sa zatiaľ naozaj nemienim, ako mi to v listoch neustále a vytrvalo navrhoval.
Zostalo však iba pri úmysle. Na prísahu prišla celá jeho rodina a my dvaja sme sa stihli znova zase iba kŕčovite držať za ruky aj napriek tomu, že naše „véčko“ sa v mojich dlaniach pomaly drobilo na prach, ktorý, pošliapaný všetkými po zemi, občas vietor zodvihol a vohnal nám ho do očí. Nik si však nevšímal, že v očiach im slzí naša láska.
Naopak. Začali sa diať prečudesné veci. Vladove listy boli bláznivejšie, až miestami nezrozumiteľné, že som začala fakt pochybovať o tom, či má všetkých päť pohromade. Do toho mi zatelefonovala jeho matka a stroho, čo najprísnejším hlasom mi oznámila, že Vladko sa nachádza vo vojenskej nemocnici na psychiatrii a že za všetko môžem iba ja. Bodka, alebo bodkočiarka? Možno aj otáznik s výkričníkom.
Najviac asi to posledné. Pretože aj keď som ničomu nerozumela, predsa len som po ďalších telefonátoch jeho rodiny prisľúbila, že Vlada navštívim.
Môj ty bože. Čo tam budem robiť? Ako sa mám zachovať? To mi nik nevedel vysvetliť, čo sa deje v hlave niekoho, komu vypovedali nervy.
Zrazu len som sedela na chodbe v nemocnici spolu s Vladovou sestrou Elenou a stále som sa sama seba spytovala, načo ma sem volali. Vlado sa na mňa ani len nepozrel. Neodpovedal na moje otázky a o tom, že by ma chytil za ruku, sa mi mohlo iba zdať.
No nazdar! To teda je situácia. Veď o mňa nestojí. A to všetci tvrdili, že si moju návštevu želal.
Keď už Elena videla, že mnou všetci čerti šijú, predsa len zo seba vytlačila otázku, ktorou mi podala vlastne pomocnú ruku: „Želáš si Vladko, aby som vás nechala s Vierkou na chvíľku samých?“ vyriekla a všetko sa zmenilo, akoby čarovným prútikom niekto mihol v povetrí.
Vladko prikývol, čo znamenalo, že želá si byť so mnou sám. Na počudovanie sme vyšli von. K nemocnici patril nádherný park s rôznymi zákutiami. Zrejme Vlado o týchto zákutiach vedel. Doslova ma ťahal na jednu z lavičiek, ktorá bola v náručí zelene.
Začala som mať obavy. Ibaže skoro sa ukázalo, že zbytočné. Ten, ktorý pri mne sedel už nebol tým, ktorý pred svojou rodinou statočne predstieral, že je blázon. Bol normálny ako vždy a s kľudným hlasom sa mi dal vysvetľovať to, čo som stále menej a menej chápala. Presviedčal ma, že mu vôbec nič nie je, že to iba hrá, aby získal tzv. „modrú knižku“.
Jasné, chce z vojny zdrhnúť, preletelo mi hlavou. Samozrejme nezabudol zdôrazniť, že to robí kvôli mne. Pre našu lásku, aby nás už nič nerozdeľovalo. Odo mňa sa iba očakávalo, že jeho skvelý plán neprezradím živej duši a budem s ním hrať tú jeho strelenú hru na blázna. Videl to vraj v nejakom filme, kde sa týmto istým spôsobom podarilo hlavnému hrdinovi dostať z pazúrov vojny. To povedal zrejme preto, že očakával môj aplauz.
Možno to znie pateticky, no ja som si vtedy myslela a myslím si to dodnes, že ak mohli tie dva roky vojny vydržať ostatní jeho rovesníci, mohol to kľudne zvládnuť aj on. Správal sa ako rozmaznané dieťa a na takéhoto človeka sa asi ťažko dá spoľahnúť. A toto všetko som mu krásne aj zarecitovala.
Moje vnútro kričalo po slobode, po voľnosti, nie po obmedzovaní. Veď by som musela celý budúci život robiť iba to, čo by asi vyhovovalo jemu samému. A to teda nie! Iba pre takú maličkosť, ako sú dve rovnaké písmená našich mien.
Odvtedy dvojité W pre mňa znamená vždy iba dvojité W. Nič viac a nič menej.
- ez-
