Trnavčanka Eva Lukáčová vo svojich básniach, ktoré minulý pondelok recitovala v jednom z trnavských podnikov, odhaľuje zákutia ženskej duše a nebojí sa hovoriť ani o svojom smútku. Verše z básní, ktoré budúci rok vyjdú v jej tretej básnickej zbierke s názvom Havraniel, majú aj nádych jesennej a zimnej meniacej sa prírody.
Ako nám prezradila poetka, je skôr kaviarenský typ a hory ju nikdy príliš nelákali. Napriek tomu sa v jej básniach, ktoré v novembrový podvečer nahlas recitovala pred podobne poeticky naladenými poslucháčmi, objavili aj prírodné motívy. „Bude to asi tým, že sa starám o deväť mačiek a jedného psa,“ prezradila s úsmevom. „Aj vďaka tomu, že som ho začala venčiť, som si pri prechádzkach začala všímať premeny krajiny, ktoré neskôr zachytávam vo svojich veršoch.“ Potom už len vraj stačí prísť domov a pustiť si počítač. „Akoby som niekedy báseň vedela naspamäť a moja ruka už len odšmátra na stôl a napíše ju. Ja už len potom ticho závidím.“ Eva dokonca napísala aj texty pre Iku Kraicovú, s ktorou sa poznajú už niekoľko rokov a ktorá ju medzi básňami na gitare hudobne doprevádzala. Jej silný hlas s prvkami francúzskeho šansónu a cigánskej divokosti len vyzdvihli zmysel jej básní. „Sú to piesne o hĺbkach ženy. Nikdy som nepredpokladala, že budú znieť tak bravúrne,“ dodala skromne poetka.
Lenka Juríková, Foto:autorka
