Rodina si zvykla, že má doma divadelného blázna

Vlado Zetek o tom niečo vie: „Žeby niekto hrával každý druhý týždeň, plus medzitým chodil po zájazdoch, hral aj celé víkendy a popritom skúšal novú hru, tak o takom ochotníckom divadle ja neviem. Že môžeme takto existovať, je zásluhou všetkých mojich zlatých „Hambálkovcov“, ale aj podpory zo strany Mestského úradu a Mestského centra kultúry, nášho zriaďovateľa.
Pokiaľ ide o problémy, tie sa nám, klopem na drevo, zatiaľ vyhýbajú. Jedine v práci môžu mať snáď herci problémy, že stále kočujú s tým komediantom Zetkom a potom chýbajú v pracovnom procese.“
Aké sú doterajšie najväčšie úspechy?
„Nejaké úspechy boli. Vyhrali sme 6. ročník Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, Beata Reifová získala na tom istom festivale dvakrát cenu za najlepší ženský herecký výkon. Zúčastnili sme sa celoslovenskej prehliadky amatérskeho divadla Scénická žatva v Martine, celoslovenskej prehliadky Divadelné Šurany, atď. Ale najväčší úspech je pre mňa to, že stále hráme a stále na nás chodia diváci. Lebo divadlo je pre divákov.“
Čím v súčasnosti DNH žije?
„Momentálne žije divadlo reprízami čerstvej novinky v záhoráčtine od bratov Moravčíkovcov Rajda Majda a predchádzajúcim víkendom, ktorý bol veľmi náročný, ale prekrásny. V piatok 24. novembra bola u nás na Hambálku veľká sláva. Hral sa Ženský zákon a v ňom ako hosť národná umelkyňa Mária Kráľovičová, členka SND. Skutočne jedinečná udalosť na slovenskej ochotníckej scéne. Plná sála, nádherná atmosféra, famózne herectvo. Jednoducho zimomriavky po celom tele. Aj touto cestou ešte raz veľká vďaka, pani Marína.“
Aká budúcnosť sa pre divadlo rysuje?
„Budúcnosť je vo hviezdach. Ale Divadlo na hambálku žije a žiť bude. A napokon v apríli, najneskôr v máji by sme sa mali sťahovať do zrekonštruovaného kina. Takže určite niečo vymyslíme.“
Na otázku, čo je pri práci s hercami najťažšie, režisér Zetek odpovedá:
„Nič nie je ťažké, lebo to nie je práca. To je radosť, že robíme radosť iným. A príjemné je to, že nám je spolu príjemne. Sme jedna veľká, takmer štyridsať členná rodinka. A všetci sa tu bavíme najlepšie, ako vieme. Aj keď musím priznať, že mojich hercov a herečky najviac baví robiť mi nervy pred premiérami neznalosťou textov. Ale potom na premiére mi balzamujú dušu. Sú úžasní. Teda herci sú úžasní. Herečky sú vesmírne božské.“
Môžeme spomenúť nejaké vtipné historky?
„Á, tak nejaká veselá historka z natáčení, ako sa vraví. Problémy, trapasy, brepty na predstavení, to by skôr moji umelci vedeli rozprávať. Oni sú na scéne a niekedy sa ani ja nič nedozviem. Mlčia, ako ryby v Maline. Jazyky sa im rozviažu až pri víne. Takže skúsim aspoň za seba. Nedávno som musel v Borskom Svätom Jure hrať. V Rajde Majde. Za nášho milučkého Palina Knotka. Tak som hral. Neviem ako, lebo ja keď hrám, tak sa nevidím. Kto videl, nech povie. Ale pán starosta v Jure povedal, že ten opilec bol najlepší. Akože ja, hm, teda tá postava. Vrátili sme sa do Malaciek a hovorím Palimu, že už dohral. Veď viete, ktorý to je. Malacký Švarceneger. Týždeň nerozprával, bral acylpirín, nosil čierny oblek a soplil do bielej vreckovky. Ale už ho to prešlo, lebo hral s pani Kráľovičovou. Ja som jej len nosil kostým. Teraz soplím ja. Lenže ja mám nádchu. Hapčí.“
Záverečná otázka smerovala k rodinnému životu. Zaujímalo nás, ako ho hektický život režiséra ovplyvnil.
„Rodina? Tá si zvykla, že má doma divadelného blázna, šaša a „uletenca“. A ja im za to ďakujem a nadovšetko ich milujem.“
- mb -