Je nenápadná a v húfe dôchodkýň by sa stratila, keby... Keby skrátka obyvatelia Senice a širokého okolia dobre nevedeli, koho stretávajú na uliciach mesta. Staršia pani s tichým hlasom sa už do histórie Záhoria stihla podpísať nezmazateľným atramentom. Tí skôr narodení si ju pamätajú ako učiteľku aj ako funkcionárku vtedajšieho Mestského národného výboru, v neskorších časoch ako jeden z pilierov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Postupom doby starí pamätníci vymierajú, ona si zatiaľ uchováva živé spomienky na priebeh vojny v regióne a stále aktívne ich sprostredkúva mladej generácii. Milina Rosová, žena s nevšednou minulosťou, ale aj prítomnosťou.
Detstvo bolo skromné,
ale dobré
Nie každý má dar zostať verný mestu, v ktorom sa narodil a vyrástol. Milina Rosová áno. Narodila sa v roku 1933 v Senici, na bývalej Čáčovskej ulici, v mieste súčasnej Hviezdoslavovej ulice. Neskôr s rodinou žili na Párovciach a napokon v dome, v ktorom kedysi pôsobil básnik Pavol Oszágh Hviezdoslav (bývalý dom Fajnorovcov) na Štefánikovej ulici.
„Bolo to dobré detstvo,“ spomína M. Rosová. „Moji rodičia boli dobrí, starostliví ľudia. Obaja boli robotníci. Otec pracoval v bývalom Hodvábe, počas hospodárskej krízy prišiel o prácu, vypomáhal potom na daňovom úrade, neskôr pôsobil na ONV. Mamička pracovala tiež v továrni, ale ona aj súrodenci dobre vedeli, aké je to byť nezamestnaný. Napriek tomu sme žili v svornosti a vzájomnej láske.“ Najkrajšie spomienky má na Vianoce svojich najmladších rokov. „Boli to Vianoce v skromnosti, ale dostávali sme pekné hračky, rodičia na ne vždy nejako ušetrili. Pamätám sa na pláteného šarkana, ktorého sme raz dostali, nikto na okolí nemal nič podobné. Vždy, keď sa v myšlienkach vraciam do detstva, vybaví sa mi rozsvietený vianočný stromček.“
Ako dvanásťročná zažila prechod frontu cez Senicu a bombardovanie. Zásah dostal aj dom, v ktorom dovtedy žili. Rodina bombardovanie prežila v pivnici, nestalo sa im nič, no bývanie mali poškodené. Zo škôd spôsobených vojnou sa dlho spamätávali.
V centre záujmu bola vždy Senica
Milina Rosová nezaprela svoje „seničanstvo“. Po absolvovaní pedagogického gymnázia šla učiť na východné Slovensko, do Vyšného Hrušova. „Bola to pre mňa pravá škola života. Žili tam veľmi skromní ľudia, cítila som sa medzi nimi dobre. Po niekoľkých rokoch, ktoré som tam prežila, mi zomrel otec a začalo ma ťahať domov.“
V roku 1960 sa ako 27-ročná stala predsedníčkou vtedajšieho Mestského národného výboru. Dovtedy učila na základnej škole a do problematiky mesta musela prácne vnikať. Dovtedajší predseda MsNV jej odovzdal doslova prázdne zásuvky spolu s pečiatkou a nechal ju poradiť si, ako vie.
21 rokov pracovala pre mesto, činila sa preň aj vo funkcii tajomníčky Krajského národného výboru. Hoci mala na starosti 11 okresov, myslela vždy na Senicu a na to, čo by sa v nej dalo zlepšiť.
„Snažila som sa presadzovať výstavbu kultúrnych zariadení na trávenie voľného času a športovísk. Chcela som, aby aj Seničania mali amfiteáter, v tom čase sa tešil popularite Filmový festival pracujúcich, aby mali možnosť pozrieť si ho aj vo svojom meste. Starala som sa o rozvoj Kunovskej priehrady, ale dôležitá bola aj bytová výstavba, aby tí, ktorí tu žili, mali dôstojné bývanie,“ hovorí M. Rosová.
Na KNV pôsobila do roku 1991, v tom roku bola táto inštitúcia zrušená a dlhoročná funkcionárka odišla do dôchodku. Pre ňu však neznamenal odpočinok v bežnom slova zmysle. V meste bolo ešte práce pre ňu dosť. Spoločenské organizácie potrebovali „celého človeka“. Asi najznámejšou sa stala ako predsedníčka Okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov aj ako predsedníčka klubu Spoločnosti Ladislava Novomeského.
„Nemalo by sa zabudnúť na vojnu a na to, čo dokáže fašizmus a tiež by som bola nerada, keby Seničania zabudli na Novomeského. Veľmi ma mrzelo, keď bolo zrušené jeho múzeum a exponáty sa zničili,“ konštatuje neúnavná a stále agilná dôchodkyňa. „Pripomíname si ho preto prostredníctvom tejto spoločnosti, jedným z krokov bolo aj pomenovanie súťaže Literárna Senica na názov Literárna Senica Ladislava Novomeského.“
Milinu Rosovú nájdete takmer na každom kultúrnom či spoločenskom podujatí v meste. Jeho obyvatelia jej nahrádzajú rodinu a stále sa cíti svieža.
Andrea Engelová
